H

112 8 8

by jbismylifeforver

by jbismylifeforver

~~~~~~~~~~

Auto zastavilo pred mne veľmi známym domom. Vstúpila som dnu, kde ma privítali nejaké ženy. „Dobrý deň slečna. Vaši rodičia prídu domov okolo 21:00 hodine. Do vtedy sa máte nejako zabaviť. Máme vám ukázať izbu, alebo viete, kde máte ísť?"

„Ehm, viem kam mám ísť. Ďakujem." Začala som kráčať mne veľmi známou cestou do mojej izby. Otvorila som dvere, a namiesto mojej postele tu bol nejaký sklad. Zmätene som sa pozrela okolo seba. „Kde je moja izba?"

Otočila som sa a vrátila som sa späť. „Môžem sa spýtať, kde je moja izba?"

„Máte pripravenú hosťovskú." Usmiala sa na mňa. „Prečo hosťovskú? Veď. Kde sú moje veci?" spýtala som sa zmätene. „Vaše veci boli odnesené, kam neviem, to sa musíte spýtať pána a pani Kim."

Týždeň som skončila v hosťovskej izbe. Ako veľmi so mnou rodičia chceli stráviť týždeň, a nakoniec sme spolu boli dokopy asi dve hodiny. Dnes večer mám ísť naspäť do dormu. Vraj sa mám obliecť pekne a pripraviť sa na večeru, kde budú nejaký dôležitý hostia. Prišla som do jedálne, kde ešte nikto nebol. Sadla som si na svoje miesto a čakala som, či niekto príde.

„Och, vítajte. Už vás čakáme." Ozval sa hlas môjho otca z chodby. „Eunji." Otočila som sa a potom si všimla osoby, ktoré stáli v miestnosti tiež. „Čo sa deje?" zmetene som a pozerala na svojich rodičov. „Čo tu robíte?" postavila som sa. „Chceme ti niečo oznámiť." mama sa posadila na stoličku bez čitateľného pohľadu. „Čo oznámiť? Deje sa niečo?" sadla som si tiež. „S tvojou matkou sme sa dlho rozhodovali. Budeš mať 18 rokov Eunji." Ostatný si sadli tiež. „Áno, budem mať 18 a čo to má s týmto všetkým spoločné?" nechápavo sa pozerala na oboch svojich rodičov. „Nebudem to naťahovať Eunji, aj keď sme ti to chceli povedať až o mesiac. Od tvojich 18 rokov patríš tu" rukou ukázal otec na neho. „Changbinovi. Začni si baliť veci a priprav sa na svadbu." Obaja začali v tichosti jesť jedlo, ktoré mali pred sebou. „Č-čo? To nesmiete! Ako si toto prestavujete?" začala som kričať. „Ale môžeme a aj to tak bude, nebudeme sa o tom viac baviť." Postavila som sa a odišla som čo najrýchlejšie do mojej, teda hosťovskej izby.

„Idem za ňou." Tieto slová som počula tesne pred tým, ako som zavrela dvere od izby. „Honey, s tým už nič nespravíš. Musíš sa s tým len zmieriť." Vošiel dnu Changbin, a objal ma. Začala som plakať a v pozadí bolo počuť hlas rodičov. „A-ale, ako? Ja toto nechcem. Prečo? Prečo práve ja?" búchala som päsťami do jeho hrude. „Prestaň!" povedal prísnym hlasom. „Idem ťa zaniesť do dormu. Deň pred narodeninami sa sťahuješ ku mne. Máš na to skoro dva mesiace."

Od kedy som prišla do dormu som nevyšla z izby. Nemôžem uveriť tomu, čo mi moji vlastný rodičia spravili.

„Eunji?" ozval sa hlas Júlie spoza dverí. „Už sú to 4 dni a stále si zavretá v izbe. Nechceš nám povedať, čo sa deje?" Ako odpoveď som sa len otočila v posteli na druhú stranu. Po chvíľke niekto zaklopal na dvere, keď som neotvárala, daná osoba zaklopala znova. Ešte viac som sa zakuklila do postele a snažila sa nevnímať okolie.

Zrazu sa prudko otvorili dvere. Miestnosť osvietilo prudké svetlo. „Eunji!" ozval sa prísny mužský hlas. „Hmm." Bolo jediné, na čo som sa zmohla. „Prečo nechodíš do školy a si zavretá v izbe!" strhli zo mňa deku. Otočila som sa na chrbát a pozrela som sa na osobu pred sebou. Stál tam Changbin. Teda, tá osoba vyzerala ako Changbin, myslím. „Eunji!" chytil ma za tvár. „Hmmm." Zavrela som oči. „Eunji! Nezatváraj oči! Si normálna!? Musíme ísť do nemocnice!" vzal ma asi na ruky, keďže som pocítila, ako visím vo vzduchu.

„Kam-kam ju akože nesieš?" skríkla Júlia. „Do nemocnice!" „So psychopatom ju nikam nepustím!" Júlia chcela Eunji zobrať z Changbinovych rúk.

„Ten psychopat je jej budúci manžel, tak pusti z nej tie tvoje špinavé ruky a nechaj nás odísť." Prísne sa na ňu pozrel a odišiel z dormu smer nemocnica.

Zobudila som sa v neznámom prostredí. Pípali tu prístroje, s čoho som usúdila, že som v nemocnici.

Otvorila som pomaly oči a obzrela som sa okolo seba. Všade je všetko biele a pri okne stála osoba.

Z hlboká som sa nadýchla čo upútalo pozornosť. Oči sa mi stretli s Changbinom. „Si hore?" spýtal sa a podišiel ku mne. Zmetene som sa pozrela na neho. „Si podvyživená. Máš šťastie, že som ťa sem doniesol."

„Radšej by som umrela." Zašepkala som. „Prestaň s tým. Musíš sa s tým zmieriť. A keďže si spravila so sebou toto, keď ťa pustia z nemocnice, ideš bývať ku mne. Nemôžem riskovať to, že sa mi pokúsiš znova zabiť." S týmito slovami opustil miestnosť a nechal ma tu samú.

~~~~~~~~~~