Haikyuu //oneshots//

DaiSuga

Kapitán tímu. Vysoký. Šarmantný. Milý. Pekný. Úžasný. Jeho meno je Daiichi.

Práve dnes odchádzame na tréningový camp. Už sa všetci veľmi tešia. Pobalil som si veci a už som stál pri autobuse. Bol som prvý takže som to využil na paniku. Trochu som sa bál. Zrazu ma niekoho ruka chytila za rameno. ,,Sugawara si v poriadku? Vyzeráš byť vystresovaný."povedal Daiichi. ,,Nebudem ti klamať Daiichi. Som trochu v strese."odpovedal som mu a dodal som jemný úsmev. ,,Ale veď nejdeme na zápas. Je to len camp a ten si máš užiť. Samozrejme by si sa mal snažiť ale treba trochu relaxovať. To je náš posledný rok takže pokoj Suga, dobre?"ako to vravel, srdce sa mi trochu upokojilo. ,,Ďakujem. Je mi lepšie. A máš pravdu. Nieje dôvod mať obavy. Aha už idú aj ostatní!"povedal som. Keď sme už všetci prišli, tréner nás spočítal a my sme mohli vyraziť. Sedel som úplne vzadu pri okne. Najprv sám, ale potom si ku mne prisadol Daiichi. Bol som rád.

Pozeral som sa z okna na prírodu keď vtom som ucítil váhu na svojom pleci. Trochu so mnou miklo ale zistil som, že si iba Daiichi o mňa opiera hlavu. Možno som povedal, že iba, ale pre mňa to je niečo výnimočné. Niečo čo si naozaj vážim. Úžasný moment. Keď sa o vás opiera niekto, kto je pre vás veľmi dôležitý, a máte ho radi. Ten pocit, že vám dôveruje je naozaj jedinečný. Ten pocit, že sa môže o vás oprieť keď už ďalej nemôže. Keď to potrebuje. Nechal som ho spať. Ale oči som už nemal na prírode, (aj keď je naozaj nádherná a mám ju rád) ale na Daiichim, lebo ten je krajší ako príroda. Odrhnul som mu opatrne vlasy z čela a dal som mu detskú pusu na čelo tak, aby to nikto nevidel a aby sa Daiichi nezobudil. Oprel som sa tiež o neho a spokojne som zatvoril oči. Cítil som sa bezpečne.

,,-iichi! Sugawara! Oi! Suga a Daiichi počujete ma? Zobuďte sa, už sme tu."kričal na nás tréner. Otvoril som oči a zistil som, že Daiichi vôbec nereagoval. Musí byť naozaj moc unavený, keďže nepočul trénera. Toho by počuli aj mŕtvy. Pozrel som sa z okna a zistil som, že slnko už zapadalo. ,,Daiichi-kun."šťuchol som ho prstom do líca. ,,Daaaaaiiiiiichiiiii-saaaaan."povedal som hlasnejšie. Nič. Skúsim to trochu inak. ,,Da-ii-chi-chan."zašepkal som mu do ucha. Bol som naozaj blízko a tak som si všimol ako sa Daiichi červenal. Bol tak roztomilý. ,,Daiichi rýchlo sa zobuď už sme tu. Sme posledný v autobuse a ešte sa musíme ubytovať a vybaliť. Inak nevieš prečo sme dajme tomu v ubytovni a nekempujeme?"Daiichi zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Mal strapaté vlasy a bol ospalý UwU. ,,Neviem ale je mi to jedno. Ide o to že tu budeme trénovať."vyšli sme z busu.

Na recepcií nám tréner dal kľúče od izby. ,, Keďže ste prišli neskoro, všetky izby sú už obsadené takže vám zostala táto izba. Ostatní vraveli, že aj tak by ste pravdepodobne boli spolu takže predpokladám, že vám to vadiť nebude."povedal. ,,Jasne že to je v pohode!"povedali sme naraz. Pozreli sme sa na seba a zasmiali sa.

Daiichi má ťahal za ruku na izbu číslo 17. To je dobré číslo. Celkom normálne. Nič podozrivé. Keď Daiichi otvoril dvere, mali sme možnosť vidieť izbu s manželskou posteľou. ,,Čo to-"išiel som povedať. ,, To musí byť asi zlá izba. Hneď to idem vyriešiť, neboj. Počkaj tu pros-"hovoril keď som ho chytil sa ruku. ,,To nieje potrebné. M-mne to nevadí."červený som sa pozeral do zeme. ,,V tom prípade to nevadí ani mne." Usmial sa. Ako mohol byť taký pokojný? V takejto situácii? Alebo to iba preháňam? Je to možné. Veď to je celkom normálne nie? Hahahah áno!