Hate or Love [💞minsung💞]

18.

,,Aaaaaaaaa" zakričal. Vonku bola tma, ako v rohu. Jeho rýchle dýchanie sa nieslo izbou. Nevedel, kde sa nachádza, koľko je hodín a či vôbec žije. Nevedel rozoznať realitu od snívania. Pomaly zdvihol ruku ku krku a snažil sa nahmatať si tep. Jeho snaha sa vydarila. Vdýchol si ešte ako nikdy pred tým. Žijem. Takže to bol len sen. Chytil sa na mieste, kde by sa malo nachádzať srdce. Prečo sa toto deje? Prečo sa mi snívajú tak reálne hlúposti. Je to nejaké znamenie? Prečo ma môj život toľko nenávidí? Milión otázok, ale žiadna odpoveď. Z očí sa mu znova spustili vodopády slaných sĺz. Bál sa. Čo ak upadnem do depresie? Začal nekontrolovateľne vzlykať. Rúčky zablúdili do jemných vláskov, ktoré ťahali a snažili sa ich vytrhať. Celou silou sa hodil o vankúš dúfajúc, že naozaj sníva. Chcel vedieť či sa nezobudil z jedného sna do druhého. Nožičkami kopal všade naokolo až kým sa nekopol o roh postele. Sykol náhlou bolesťou.
,,Stačí....ja už nechcem!" kričal. Bolo mu jedno, že zobudí susedov, bolo mu jedno, že ruší nočný kľud, bolo mu jedno, že mu z nohy tiekla krv. Bolo mu jedno úplne všetko. Jediné, čo chcel bolo, aby sa dostal z týchto nepríjemností.

Po skoro hodinovom prosení sa snažil zaspať. No, bohužial to nešlo. Hlavička ho bolela, nožička tiež, ale to bolo nič oproti bolesti, ktorá sa odohrávala vo vnútri. Vedel, že zajtra má školu, ale naozaj to nešlo. Po tomto sa bál zaspať. Čo ak sa to stane znova, ale už sa nezobudí. Áno, možno je pravda, že zomrieť a mať svätý pokoj od všetkého, od každého si prial dávno, teraz sa toho bál.
Taktiež bolo hrozná predstava, že by chodil s jeho šikanátorom. Stále na neho nezmenil názor. Stále sa ho bál.
Vyliezol z postele a smeroval ku skrini. Odtiaľ si zobral čiernu hrubšiu mikinu a tepláky. Staré, poloroztrhané vansy zdobili jeho útle nôžky. Hneď, čo vyšiel pred bytovku sa z hlboka nadýchol studeného, ale čerstvého nočného vzduchu.
,,Sungie? Čo tu robíš tak neskoro večer?" prehovoril známy hlas. Otočil hlavičku a stretol sa so zvedavými tmavými očami jeho hyunga.
,,Minho....nemôžem spať. Snívajú sa mi tak strašne reálne veci, už ani neviem, či naozaj žijem." jeho pery opustil slabý povzdych. V očiach ho znova zaštípali slzičky.
,,Aké reálne veci?" vyzvedal starší. No keď si všimol mladšieho, ako zadržiava slzy neváhal a vtiahol ho do objatia. Chcel si získať jeho dôveru.

Prestupovali spolu z jednej nohy na druhú, aby sa zahriali. Jisung nemohol byť viac pokojnejší. Nevedel čím to je, ale u Minha sa teraz cítil bezpečne. Dokonca zdvihol kútiky úst do jemného úsmevu. Aspoň na malú chvíľu zabudol na všetky starosti. Aj na sen.
Minho prehrábol nižšieho chlapca hebké vlásky a zívol si.
,,Minho, choď si ľahnúť. Si unavený." zodvihol hlavičku, aby videl staršiemu čiernovláskovi do očí.
,,Nie Sungie, poď aj ty." zobral jeho maličkú ručičku do tej svojej. Roztomilé. Tak tiny. Hoci to na sebe nedal poznať, no vo vnútri duše sa rozplýval.
,,Ale ja nezaspím." nafúkol líčka a založil si ruky na prsiach.
,,Tak ja pôjdem spať s tebou." vynašiel sa starší. Jisung na neho len neveriacky vytreštil oči. O čo sa snaží?
,,T-to ne-nebude potrebné." jeho ústa vyčarovali nervózny úsmev a začervenal sa.
,,Neboj sa, nejdem nič skúšať. Len ti chcem pomôcť. Viem, že mi ešte neveríš, ale ja ti chcem dokázať, že keď chcem, tak to urobím." pokojne a úprimne sa usmial.

*･ﾟﾟ･*:.｡..｡.:*ﾟ:*:✼✿✿✼:*ﾟ:.｡..｡.:*･ﾟﾟ･*