Hate or Love [💞minsung💞]

21.

Uplakaný maličký chlapček sedel na staršieho kolenách bokom k nemu. Hlavičku si opieral o jeho rameno a nožičkami kýval dopredu a dozadu. Bol unavený. Stále len plakal. Potichučky si zívol čím upútal pozornosť čiernovláska, ktorý ho jednou rukou držal okolo pása a druhou krúživými pohybmi hladil po chrbátiku.
,,Cukríček tu nesmieš spinkať. Viem, že si unavený, ale musíš vydržať. Hmm?" opatrne zdvihol hnedovláskovú hlavičku ku sebe.
,,Ale....ja už nevládzem Minho. Stále len plačem. Bolia ma z toho oči." previnilo sklonil hlavičku znova do zeme.
,,Sungie, pozri sa....ty za nič nemôžeš. To, ako ťa Kai vystrašil....nečakal si to. Bál si sa a je to normálne. Máš kľudnú, zraniteľnú povahu, preto sa rýchlo rozplačeš. Koľkokrát si plakal, keď som ťa udrel. Bolelo ťa to a teraz ľutujem, že som sa niečoho takého dopustil. Vôbec si si to nezaslúžil. Ani neviem, prečo som to robil." celý čas čo hovoril, pozeral do mladšieho očičiek, aby vedel, že neklame. Hoci hnedovlások svoj pohľad držal stále na zemi, veľmi dobre počúval a v duchu sa usmieval. Možno sa naozaj zmenil.

,,Sungie~ tak som sa bál. Kde si bol? Učiteľ ti dal neospravedlnenú hodinu." pribehol k hnedovláskovi pehavý ryšavovlások a v očiach mu svietil strach o jeho najlepšieho kamaráta. Jemne ho chytil za ruku. Očami zablúdil k vyššiemu chlapcovi, ktorý sa na Jisunga pozeral zo starosťou.
,,Nebolo mi dobre, tak som zostal na záchodoch, keby niečo." povedal smutným hláskom. Hneď na to si ho mladší chlapec vtiahol do pevného objatia a Minho mohol len potichu žiarliť.
,,Poď si sadnúť. Posledná hodina a pôjdeme domov." venoval mu slabú pusinku do vláskov. Jisung to nečakal a preto sa zachichotal. Dvaja chlapci sa neubránili úsmevu.
Zazvonilo a Felix si sadol vedľa hnedovláska pripravený venovať mu všetkú svoju pozornosť. Minho z poslednej lavice skúmal Jisunga pohľadom. Bolo naozaj úžasné vidieť maličkého, ako sa smeje. Sungie, musíš to robiť častejšie. Ospravedlňujem sa ti za všetko zlé čo som spôsobil. Klamal som, keď som povedal, že neviem prečo som ťa šikanoval.
Hodina prebiehala strašne pomaly. Jisungovi každú sekundu a pól padala hlavička, ktorú si podopieral. Jeho spolusediaci na tom nebol inak. Profesor ho musel dvakrát upozorniť.

[time skip]

,,Zlatíčko, pusti ma dnu. Prosím." klopal už po šiestykrát zúfalý čiernovlások. Potreboval byť pri maličom chlapčekovi. Potreboval cítiť jeho vôňu. Potreboval cítiť jeho maličké ručičky na krku. Potreboval cítiť jeho celé telíčko na tom svojom. Bol, ako droga, ktorú si ešte do nedávna Minho nemohol priznať. Prepadol som ti.
Dvere sa otvorili a v nich stál Jisung s roztrapatenými vláskami v tepláčikoch a veľkej mikine. Šúchajúc si unavené očká potiahol staršieho za ruku dnu do bytu.
,,Kde chceš spať?" opýtal sa. Vôbec nevedel koľko je hodín. Vôbec mu nedošlo, že Minho býva v bytovke oproti. Chcel len spať. Potreboval kľud. Mierne prekvapený čiernovlások na chvíľu zaváhal, či to, čo chce vysloviť je správne. Nakoniec nabral odvahu.
,,Vedľa teba." nevinne sa usmial a čakal.
,,Keď chceš." povedal Jisung bez rozmýšľania.
Rozbehol sa do izby, kde ihneď padol do postele. Posunul sa na jednu polovičku, aby si mohol vedľa ľahnúť čiernovlások.
,,Dobrú noc, Minho hyung." zívol.
,,Dobrú nôcku, srdiečko." usmial sa. Zaľahol do postele a čakal kým Jisung upadne do tvrdého spánku. Ani nie o päť minút počul spokojné a pravidelné dýchanie. Rozhodol sa, že spraví niečo, za čo ho maličký možno ukrižuje, ale za pokus nič nedá. Ľavou rukou si ho pritiahol za pás blízko ku sebe. Široko sa usmial, keď mu do nosa udrela mladšieho sladistá vôňa. Jednu nohu si prehodil cez tie Jisungové a rukou jemne hladil jeho bok.
,,Mám ťa rád veverička."

*･ﾟﾟ･*:.｡..｡.:*ﾟ:*:✼✿✿✼:*ﾟ:.｡..｡.:*･ﾟﾟ･*

~💜I purple you💜~