Skúška

5. kapitola

Doobeda cez školu sme sa dohodli na týchto pravidlách:

Nikto nebude pátrať na vlastnú päsť. (Na každej akcí sa musia zúčastniť aspoň dve dievčatá)

Keď niekde pôjdeme, ostatné to musia vedieť.

Najskôr pôjdeme za ich spolužiačkami.

Zákaz povedať o tom hocikomu. Spolužiakom, kamarátom, učiteľom, rodičom, či niekomu inému.

Bolo ich omnoho viac.

O Týždeň, v nedeľu ráno:

Zobudila som sa, keď sa ešte len pomaly rozvidnievalo. Čo bolo okolo šiestej. Chvíľu som ešte ležala v posteli, ale po desiatich minútach nič nerobenia, som sa začala nudiť. Vstala som a vyšla z izby. Šla som znovu po noviny a hneď som ich otvorila na článku o vraždách.

Pred týždňom boli zavraždené tri mladistvé. Polícia ešte stále nechytila vraha, ale v rozhovore nám tvrdili, že sa snažia. Môžeme len dúfať že sa viac takýchto zločinov nebude opakovať. Na pohreboch, ktoré sa konali v pondelok a utorok bolo nespočetne veľa ľudí a nechýbal medzi nami ani náš reportér: ,,Polícia by sa mala viac snažiť. Bojíme sa o svoje vlastné deti." bola najčastejšia odpoveď, keď sa pýtal na ich názor. My však nášmu policajnému zboru veríme, a sme si istý, že tohoto vraha čoskoro chytia.

Martin Boul and Maurélia Berganová

Keď som dočítala, pozrela som sa na hodiny, a zistila som že kostol je za hodinu. Nachystala som si vločky s mliekom a sadla som si za stôl, začala som jesť, a popritom som rozmýšľala. Celý týždeň sme nestíhali nič vyriešiť, lebo učitelia nám zadávali úloh nad hlavu. zrejme sa zhodli že nám radšej dajú milión úloh a učenia, aby sme nemysleli na naše spolužiačky. A navyše píšeme tento týždeň koncoročné písomky.

Nerozumiem prečo píšeme koncoročné písomky posledný týždeň školy. Výsledky sa dozvieme až vo štvrtok. Podĺa tejto známky nám určia známky na vysvedčenie. Keď už bolo dosť hodín, prezliekla som sa. Obliekla som si čiernu sukňu, bielu košelu a čierny kabát. Vybrala som si čierne topánky, moje jediné na opätku. Vyšla som von a zamkla.

Omšu som počúvala z vonku, lebo bolo teplo a mne sa nechcelo pariť vo vnútri. Po skončení som sa vrátila na intrák. Našla som Kerry v kresle pri televízii a pozerala program na BBC Akurát išiel Sherlock, jej obľúbený seriál. ,,Ahoj. Už si tu." ,,Áno som." ,,Ja som sa ťa nepýtala. To bolo iba komentovanie." Povzdychla si zároveň sa pousmiala.

Do obeda sme sa učili vo svojich izbách, lebo na poobedie máme plány. Máme sa stretnúť v parku, na prediskutovanie nášho pátrania, ktoré bolo doposiaľ na bode nula. Dohodli sme sa na tretiu. Okrem obchodov s klimatizáciou a lesa to bolo jediné miesto, kde sa dalo vydržať toto dusno.

O pól tretej sme vyšli s Kerry von. ,,Ja mám pravdu." ozvala som sa. Boli sme na ceste, a mali sme výmenu názorov. ,, Pozri, keď je jedno promile tisícina, tak jedno promile z tisíc je jedna. Potom tridsaťdva promile bude tridsaťdva." rozumela som čo mi chcela povedať. Ale čo hovorím. Nerozumiem o čom mi tu kecá. Učili sme sa to síce pred dvoma rokmi, ale toto si pamätám. Robili sme si úlohu na matematiku, a mali sme tam opakovanie zo siemeho ročníka. Celú cestu do parku sme zabili týmto. ,,Koľko je tridsaťdva promile v desatinnom čísle?" spýtala sa Kerry keď sme prišli do parku a sadli sme si ku Amy. ,,Čo? Ako sa môžeš sústrediť na učenie potom na čom sme sa včera dohodli. A je to 0,032." ,,Nie je!"

Kerry to nechcela pochopiť. ,,Tak dosť." povedala Amy, ,,neprišli sme sem preto, aby sme sa rozprávali o matematike a o koncoročných skúškach." ,,To je fakt." uznala som a Kerry mierne prikývla. Počkali sme ešte desať minút, a potom prišla Zara aj Nicol. ,,Konečne tu." povedala Kerry. Sadli sme si na dve lavičky oproti sebe. Nicol si so sebou vzala aj niečo na občerstvenie a ponúkla nás. Každá mala v ruke jednu plnú fľašu minerálky, bez ktorej by sme nevydržali.

,,Čo pôjdeme urobiť ako prvé? " spýtala sa Kerry. ,,Dohodli sme sa, že pôjdeme za spolužiačkami. Tento zýždeň sme tam neboli. " povedala Zara a ja som prevrátila oči. Niekedy sa mi zdalo ako keby nepoužívala rozum. ,,Jasné," povedala som, ,,do triedy príde päť dievčat z nižšieho ročníka a spýtajú sa na celú triedu. "Ahojte. My sme sa rozhodli rozlúsknuť prípad zavraždených dievčat. Ak viete niečo podozrivé, povedzte nám to." ,,Dobre dobre. Takto to nepôjde. Potrebujeme plán. " súhlasila Zara. Aspoňže to, pomyslela som si.

Otvorila som vrchnák svojej pollitrovej fľaše a odpila si. ,,Ja viem ako by sme na to mohli ísť." povedala som a Amy zodvihla obočie ale nenamietala. Len pohla hlavou na znak súhlasu. ,,Na facebooku som si zistila, že v utorok sa koná párty na Ariinu a Melisinu počesť." dopriala som si krátku pauzu a nadýchla som sa. ,,Síce potrebujeme pozvánku od jedného z ľudí čo robí tú párty, dá sa tam dostať aj zadným vchodom. Ale musíme vyzerať ako z vyššieho ročníka. Takže sa musím nalíčiť, vkusme učesať a hlavne si dať topánky na opätku." pritom som sa pozrela na Nicol, lebo neznáša opätky.

Len si povzdychla a nechala to tak. ,, Okolo toho domu som chodila skoro každý deň takže to tam poznám celkom dobre. Už nám len nejako zostáva dať sa do reči s nejakou jej kamarátkou, napríklad Ann." ,,Odkiaľ o nej toľko vieš? Dokonca vieš aj to, kto je jej najlepšia kamarátka." čudovala sa Nicol. Ja som sa zasa čudovala jej, že jej nenapadlo, že skoro všetko je v dnešnej dobe na internete.

,,Poznám jednu z jej spolužiačok." ozvala sa Amy, ,, myslím, že by nás tam privítala. A dúfam že nás neprezradí. Teda to že sme z nižšieho ročníka, a že nemáme pozvánku. Zoznámi nás aj s ostatnými spolužiakmi. ,,Ale nemali by sme sa pospytovať aj Kenniných spolužiačok?" opýtala sa Zara. ,,Dobrý nápad." povedali sme všetky naraz.

,,Takže, Zara a Nicol pôjdu zajtra za spolužiačkami Kenny. V utorok zase pôjdeme mi ostatné na tú párty." povedala Amy. Myslím že Nicol bola šťastná, že nemusí ísť na tú párty. ,,Odkedy tu velíš?" spýtala som sa. Niežeby mi to vadilo, ale je to zaujímavé že sa postavila do hlavnej pozície. ,,Vadí to niekomu?" spýtala sa s úškrnom na tvári. ,,Nie." povedala som, keď som sa pozrela na ostatné. ,,Ešte jedna vec, keďže nechceme aby sa to niekto dozvedel, musíme mať iné mobily." navrhla Zara. ,,A ako to chceš urobiť" spýtala sa Amy.

,,Neboj sa. Zajtra ráno o pól siedmej pri zadnej bráne do školy. Tam vám ich dám." my sme iba prikývli. Keď už sme odchádzali, povedala som Zare: ,,Ak ich ideš teraz kupovať, nezabudni si dať nejakú šiltovku dať si slnečné okuliare a kúpiť to nie z kreditnej karty, lebo by to mohli vystopovať. A ešte potrebujeme sim karty. Tie kúp tiež s rovnakým postupom. A zadaj im falošné mená." ona len pokrútila hlavou a povedala: ,,Odkiaľ toho tak veľa vieš?" ,,Mám rada krimi." povedala som bez zaújmu, ale v duchu som sa zaradovala, že aspoň raz v živote sa mi pozeranie televízie a neustále čumenie do kníh vyplatilo.