Až keď do mňa niekto vrazil som si uvedomil, že tu stojím pridlho. Nádych, výdych.
Pomalým krokom som vošiel do jedálne, sadol si sám ku stolu a vytiahol som z tašky jedlo. Jednu taštičku som si zobral a začal som ju pomaly prežúvať. Moja dobrá nálada bola preč.
Zo školy som sa vracal sám. Občas som sa obzrel za seba, či Seonghwa nejde za mnou, no nebol tam. Povzdychol som si a snažil sa ignorovať bolestné pichnutie v hrudi.
Doma už bola mama. Chcel som nenápadne prekĺznuť do izby, aby sa na nič nepýtala, no nepodarilo sa.