Správna voľba?

Druhá kapitola

Teraz pociťujem najväčšiu nudu svojho života. Sedím v lietadle pri okne, slúchadlá v ušiach, pero v ruke, denník mám položený na kolenách, pozorujem mraky a rozmýšľam nad novými poznámkami, ktoré si doň napíšem.
Zatiaľ som si tam napísa iba dátum. Takto sedím na sedadle už asi hodinu a začína ma štvať, že ma nenapadá ako by som mohla opísať svoje pocity. Zavriem denník a prepnem si na svojom iphone pesničku, otvorím si knihu a začítam sa do napínavého deja. Možno, že mi pri knihe napadne ako si poznamenať do denníka všetko čo chcem.
Keď sa pozriem na hodinky vidím, že práve teraz je 23:27 a uvedomím si, že nedokážem zaspať. A to už je čo povedať , pretože vždy keď čítam knihu, zaspím pri nej a zobudím sa až ráno. Pozriem sa navôkol a vidím letušku ako ide v uličke, tlačí pred sebou vozík a ponúka cestujúcim nápoje alebo malé občerstvenie. O 5 minút nato sa pri mne pristaví a hovorí: "Dobrý večer, dáte si čaj, kávu, minerálku alebo Vám môžem ponúknuť malé občerstvenie?"A ja nato: "Poprosím Vás tú kávu. Ďakujem." Veď keď už nemôžem spať, aspoň si doprajem jednu kávu. O minútu už odchlipkávam po malých dúškoch z kávy a zapisujem do denníka: Dnešok bol trochu namáhavý. Začalo to tým, že keď som prišla ráno do školy, zastavil sa pri mojej skrínke najkrajší chalan Becaon Hills High School Jake . Hovoril: "Počul som, že sa chystáš ísť na Slovensko za bratom. Je to pravda?"
"A...Áno prečo sa pýtaš?"
"Len tak. Niekedy by sme tam mohli ísť spolu. Mám tam totiž sestru. Čo ty nato?"
"Tak to by bolo super. Nevedela som, že tam máš sestru?" pozrela som naňho zmätene.
"To je asi tým, že to veľa ľudí nevie." povedal a prehrábol si svoje lesklé hnedé vlasy.
"WOW. To mám brať ako poctu?" pozrela som sa naňho, akoby som mala nad hlavou svätožiaru. Bola som ako v siedmom nebi.
"Heh. No ber to tak, nabudúce ideme spolu." povedal so svojím typickým úsmevom.
"OK. Platí!" dobre, že som skoro nepodskočila od radosti. Bola som sama sebou veľmi prekvapená, že sa viem tak ovládať. V škole sa už vlastne nič zaujímavé nestalo. Bolo asi 15:57. To som si zbalila posledné veci a začalo sa moje pátranie po tebe, milý denníček. Vôbec som netušila kde som ťa dala. Keď som ťa po hodine hľadania našla, začala som sa strachovať, že nestihnem lietadlo, letelo mi totiž na 17:30. Ale autobus išie v predstihu, tak som to lietadlo stihla. Práve teraz píšem a zároveň sa pozerám von oknom a vidím iba čierno čiernú tmu. Škoda že neviem opísať  tie mraky, čo som videla, keď bolo asi 18:00.
Dobre. Tak teraz si môžem konečne trochu pospať. Konečne mám dopísané v denníku to, čo som chcela a môžem pokojne spať. Väčšina ľudí, čo pred spaním pije kávu, tak len preto, aby boli dlhšie hore. U mňa je to presne naopak. Mňa skôr akoby uspávala. Tak som po 5 minutách zaspala pri mojej najobľúbenejšej pesničke.