Správna voľba?

Tretia kapitola

Ešte k minulej kapitole som zabudla napísať poďakovanie a som rada, že aspoň niekto číta môj prvý príbeh. A prosímVás o comenty a votes. Píšte ak sa Vám niečo nepáči. Ďakujem. :)     

Karin :D

Zobudila som sa až na to, keď letuška kráčala popri mne s vozíkom na ktorom mala pripravené raňajky pre cestujúcich. Zastaví sa pri mne a ja si opýtam chlieb s džemom a čierny čaj. Kým mi doniesla raňajky, pozorovala som úchvatné mraky z okna lietadla. Otvorila som denník a začala písať: Mraky... Stačilo, že som napísala prvé slovo a už som mala pred sebou raňajky. Samozrejme, že som sa hneď  do nich aj pustila. "Veď  čo? Napíšem to neskôr. Hmm, ale ako???
Po 5 minutách sa pri mne znova zastavila letuška s úsmevom na tvári, ale pridal sa k tomu aj šokujúci výraz. Ja som sa iba usmiala ako debil. Vážne originálne!!!
"Dáte si ešte niečo slečna?"
"Nie, ďakujem." a znova úsmev ala "Stefanie". (Ako inak!)
Veď prečo nie? Po náročnom a okúzľujúcom lete som konečne, ale vážne konečne pristala na Slovensku. Bol to nekonečný, ale oslňujúci let. Na letisku som asi pol hodinu čakala na svoj kufor a tašku. Až potom som zbadala svoj kufor s tašku v náručí nejakého muža. Až po chvíli som si uvedomila, že je to Dylan a vedľa neho neznámy, ale veľmi, veľmi sexi muž. Išla som za nimi a ako náhle ma Dylan uvidel, zdihol ma do náručia a urobil so mnou otočku. Bola so  nadšená, že ho konečne zase vidím.
"Ahoooj" povedal Dylan a mne sa na tvári pohrával úsmev.
No konečne už sme sa o teba začali báť. Kde si toľko trčala?"
"Ahoj. No vieš, ak ti niekto zoberie kufor a tašku z pásu a ty tam čakáš a pýtaš sa sama seba 'Kde asi tak mám ten kufor a tašku?' tak je logické, že tam stráviš hodnú chvíľu."
Chalani sa iba na seba pozreli a uškŕňali sa. Pozorovali ma s pobaveným výrazom na tvári. Povedali: "Prepáč."
"Vážne iba, iba prepáč? Ja tam stojí pol hodinu a strachujem sa, že kde mám svoje veci. A vy poviete iba prepáč?" povedala som a po chvíli, čo sa oni dvaja na seba pozerali so zmätenými výrazmi, som za začala nekontrolovateľne smiať a oni so mou.
"Tak a teraz je načase vás dvoch predstaviť." a ukázal na nás Dylan prstom. Pozerala som na neznámeho a čakala kedy nás už predstavím.
"Stefanie, toto je môj kamarát Mike." povedal a ukázal na neznámeho. Potom sa otočil ku Mikeovi a povedal: "Mike toto je moja najmilšia sestre Stefanie." Kým to dokončil, znova sa so mnou zatočila a ja som bola v tej chvíli najšťastnejšia na svete.
Mike nás pozoroval a počas toho sa uškŕňal. "Čo?" Ja s Dylanom sme naraz vyhŕkli.
Mike zdviho ruky nad hlavu a tváril sa akoby nič. Spoločne sme sa natom zabávali a nasadli sme do Dylanovho auta  ktoré nás čakalo pred vchodo  na letisko. Počas cesty do Dylanovho a asi aj Mikeovho bytu. Po 5 minútovej ceste sme dorazili k tomu najkrajšiemu bloku (bytovke) aký som kedy videla. Wow to je dokonalé. Nikde som nič krajšie nevidela. Vyzeralo to tu ako z iného sveta. Nedokázala som tomu uveriť.
Chalani mi vybrali veci z auta a kráčali ku vchodu. Ja som sa rozbehla za nimi, aby som ich dobehla. Nanešťastie som sa musela podknúť a už som sa vydela rozčapená na zemi, ale namiesto toho som dopadla do mäkkého náručia a len čo som uvidela komu som pristála v náručí, skamenela som.

Ahoj, ďakujem za votes a comenty čo mi píšete a dúfam, že ich tu a  pribudnú. Tak isto dúfam, že sa Vám to páči. Ďakujem. :)

Karin :D