Správna voľba?

Štvrtá kapitola

Len čo dom dopadla do niekoho náručia, otvorila som oči. Uvidela som tú tvár a zamrzla som. Bol to Mike. Ležala som v jeho náručí a obaja sme na seba vyjabene hľadeli.

"Čo tam tak dlho robíte?"  vyrušil nás Dylan. Obaja sme sa strhi a Mike mi hneď podal pomocnú ruku. Ja som ju s úsmevom prijala.

Ako ma dvihol ani jeden z nás si neuvedomil, že stojím až blízko seba. Presne na toto vyjavene hľadel Dylan, len čo vyšiel spoza dverí bytovky. Dokonca až vražedne hľadel na Mika.

Nechápala som ho alobo skôr nespoznávala. Pribehol k nám, pomohol mi postaviť sa, pozrel sa mi do oči a opýtal sa či mi nič nie je. A keď som mu odpovedala, že mi nič nie je, odsotil odo mňa Mika.

Zhíkla som a pribehla k ním. Snažila som sa ich od seba odtrhnúť, ale boli až príliš silný na mňa. Začala som na nich kričať, nech s tým prestanú, ale ako som si všimla, mali ma úplne na háku.

Rozbehla som sa teda do bloku. Už som sa na to nemohla ani pozerať. Zastavila som sa pred dverami Dylanovho bytu a sadla som si pred dvere. Uvedomila som si, že nemám od jeho bytu kľúče.

Začala som plakať. Nechápala som prečo.... veď ani neviem ako to mám nazvať. Prišiel tam a myslel si o sebe, že môže všetko. Po chvíli, keď som sa ako tak ukľudnila, som sa postavila a smelo smo vykročila späť ku chalanom. Musela som zistiť, čo to do nich vošlo. A najmä do Dylana. Ako som tak kráčala, pri  vchodových dverach som započula ako Dylan vraví: "Dohodli sme sa, že tu môžeš zostať pod jednou podmienkou, že sa k nej ani nepriblížiš....." áa do riti, Dylan s Mikom sa otočil ku dverám a keď ma uvideli, prestali s rozhovorom.

Prečo sa vždy musím prezradiť. Už ako malá som sa nevedela dobre schovávať. Vždy, keď sme sa schovávali, prezradila som sa. Rozhodne som v tom nebola dobrá. Tak nechápem prečo sa teraz vlastne divím.

-Z POHĽADU DYLANA-
Hneď ako som započul rachot, prestal som hovoriť a otočil som sa ku vchodovým dverám. Vtom som tam uvidel Evie ako nás pozoruje. Vďaka, že sa nevie plížiť. Dúfam, že to nepočula. Nenávistne som pozrel na Mika a pohľadom som mu naznačil, že sa porozprávme neskôr. Len čo mi prikývol, otočil som sa na odchod, že odídem, ale....

Z POHĽADU EVIE:
Ani som si nedokázala uvedomiť čo sa vlastne stalo a už som sedela v aute čo sa sem prirútilo neuvríteľnou rýchlosťou. Potom ma niečie ruky sotili do auta na zadné sedadlo vedľa vydeseného dievčaťa. Vymenili sme si pohľady a ja som mala strach v očiach. Videla som, že nie som sama. Chcela som sa opýtať čo sa to deje, ale muž sediaci vedľa vodiča sa k nám otočil a spýtavo sa na nás zahľadel.
A povedal: "Ták asi sa pýtate, čo tu robíte že??? Nooo tak je to kvôli nevyriešeným účtom s vám už známym Mikom."

V tej chvíli som si začala uvedomovať o čom to Dylan hovoril... Nechápem do čoho sa to Mike zaplietol. Na prvý pohľad sa zdal byť v pohode. Ale teraz...

Počkať... čo mi hrabe?? Veď ťa práve teraz uniesli a ty teraz premýšlaš na Mikom? hovorilo moje podvedomie. Ale veď...
No to snaď nie. Ja sa tu predsa nebudem hádať so sebou.
Takže.. ako sa odtiaľ dostanem.
Ako sme sa bížili k nejakej budove, mala som srdce až niekde v hrdle. Pozrela som na to dievča s otázkou v tvári, ale zbytočne. Nebola už tam. Ani som si neuvedomila a už sme zastavili. Za ten čas stihli to dievča vytiahnuť z auta a....

"Aaa pustite ma!!" Začala som so sebou metať.
"Prestaň! Lebo inak si ma neželaj!" Povedal muž, ktorý ma držal a potľapkal si po zbrani, ktorú mal pripnutú na opasku.
Zamrazilo ma. Radšej som sa už o nič nepokúšala. Potom mi neznámy zviazal ruky a ťahal ma za rameno ku dverám.

Nikto by sa nemal diviť, že mám strach v očiach. Božeee pomooc. Z očí mi vyšla slza, ale hneď som to zamaskovala. Nechcem, aby si o mne mysleli, že sa pred nimi hneď zložím. Bože prečo si musím sama sebe klamať. Veď dobré viem, že od toho nemám ďaleko.

Vošli sme do priestrannej miestnost, ktorá sa podobala na recepciu v hotely. Túto možnosť som, ale hneď vylúčila. Veď ľudia čo ma unesú, by ma predsa nedoniesli do hotela ne? Alebo? Vkročili sme do výťahu a muž držiaci neznáme dievča, stlačil tlačidlo s číslom 39. Je to najvyžšie poschodie tejto veľkej a vysokej budovy.
Len čo nám výťah otvoril dvere, prešli sme na koniec chodby a muži ma s dievčaťom strčili do izby. Priviazali nás k stoličkám  a so škodoradostnými úsmevmi a slovami "Pekne tu na nás počkajte" odišli.

Začala som sa rozhliadať po izbe a snažila som sa najsť niečo ostré, aby som si mohla uvoľniť moje skrehnuté ruky. Bohužiaľ som nič nevedela najsť. A tak so zdesením som pozrela na dievča sediace oproti mne. Tá ale mala podobný nápad. Potom som si všimla, že sa snaží niečo  vytiahnúť z  vrecka. Uvedomila som si, že je to nožík a s malým úsmevom som na ňu pozrela.

"Do riti!!" povedala len čo jej nožík vypadol z ruky.
Ja som sa poň zohal a snažila sa ho nahmatať. S úsmevom som ho po chvíli zodvihla a začala rezať lano. S víťazným úsmevom som podišla k dievčať a urobila som to isté, čo aj pred malou chvíľou.

"Ďakujem" povedala, keď som jej vrátila nožik. "A ďakujem aj za rozviazanie. Mimochodom ja som Bree (Brí :D)" usmiala sa na mňa.

S trochu roztraseným hlasom som jej odpovedala: "Ja som Evie. Nevieš čírou náhodou čo tu robíme?"

Obé sme počuli kľúč v zámke a potom sa otvorili dvere. A v ních stál..... nemohla som tomu uveriť svojím očiam....

Ták konečne ďalšia časť. Prepačte, že tak dlho nebola, ale mala som toho veľa. Bol čas prijímačiek a tak isto aj učenia. A ani som nevedela ako mám pokračovať. Ale teraz pevne verím a dúfam, že to ešte a j niekto číta. A ak aj áno, tak ma prosím potešte svojími votes a komentíkmi. A ešte raz prepačte za dlhé čakanie.
A späť čo si myslíte o tejto časti? Koho videla Evie vo dverách??? Aké tajomstvá tají Mike? A prečo ju a aj Bree uniesli?
HOPE YOU LIKE IT!
Vaša Karin