Prestalo pršať a ja som stále žila. Skúmal ma pohľadom a z jeho mokrých vlasov padali kvapky rovno na moje roztrasené ústa.
„Nikomu nič nepoviem,"ledva som zo seba vypľula. Jeho oči mi naháňali strach. „Prosím, nechaj ma ísť," prosebne som šepla.
Usmial sa. Bol to však úsmev, ktorý neveštil nič dobré.
„Ty ma už chceš opustiť, bábika?" Zbraňou ma pohladil po tvári. „Ešte sme sa ani nepohrali." Oblízol si pery.
„Prosím," šepla som znovu. V tom momente som nevedela nájsť žiadne slová. Jeho noha ma pritláčala k zemi a sťažovala mi dýchanie. Vedela som, že toto môžu byť posledné sekundy môjho života, ale jeho šialené oči ma prinútili mlčať a kŕčovito sledovať, čo urobí.
„Je mi ľúto," zamračil sa akoby mu to bolo ľúto naozaj, ale potom mykol plecom a odistil zbraň. „Musíš zomrieť," dodal hlbokým tónom.
„Urobím čokoľvek!" vykríkla som od žiaľu. Nechcem a nemôžem zomrieť.
„Ja viem," prikývol a bezstarostne mi priložil zbraň ku spánku. Bol to neznesiteľný pocit. Mohla som čochvíľa navždy zatvoriť oči. Najhoršie na tom bolo to, že nemal žiadne emócie a chcel ma zabiť, akoby to preňho bola každodenná rutina. „Ver mi, nechceš pre mňa urobiť čokoľvek," zasmial sa na tom akoby na mojom živote nezáležalo. Ale záleží!
„Dám ti peniaze! Koľko len budeš chcieť!" vykríkla som znova a on mi zakryl ústa dlaňou.
„Čššš," tíšil ma zvukom. Snažila som sa brániť, ale keď mi pritlačil hlaveň do kože, zatvorila som oči.
Začala som odratávať sekundy a v hlave som si prehrávala tie najkrajšie chvíle s rodinou a priateľmi.
Je mi ľúto, že som nemohla urobiť viac.
Počujem výstrel...
...ale stále žijem.
CZYTASZ
Let Me Live
Dla nastolatków„Čo urobíš, ak to niekomu poviem?" „Zabijem ťa," mykol plecom a vôbec mu na mne nezáležalo. Ani po tom všetkom, čo sme spolu zažili. Zdvihol zo zeme zbraň a priložil mi ju k perám. Zahryzol si do pier a sledoval ako sa mi na krku a hrudi zjavujú k...
