Let Me Live

21.

Neviem, ako dlho som spala, ale keď som sa zobudila, bola som enormne smädná. Sucho v ústach bolo nepríjemné a ja som nevedela, či na niekoho zakričať alebo čakať. Pár sekúnd na to sa potichu otvorili dvere a pán dokonalý vošiel do izby. Prekvapivo bol oblečený do saténového lesklého tmavomodrého pyžama.

,,Už si hore?" spýtal sa aj keď videl, že som. ,,Ako sa cítiš?" opýtal sa a prehrabával sa v šuplíku.

,,Lepšie," stále som mala kožu v ohni, ale vnímala som to menej. ,,Som smädná," zamľaskala som nasucho. Nevšímal si ma. Vymenil fľašu roztoku, ktorý mi prúdil malou hadičkou do žíl na ruke.

,,Čistú vodu?" opýtal sa.

,,S fľašou značkového alkoholu." Vôbec som nežartovala. Alkohol by otupil všetky zmysly a mohla by som pokračovať v spaní. Zasmial sa a doniesol mi vodu so slamkou. Vypila som celý pohár a prosebne som sa na neho zadívala.

,,Ešte?" opýtal sa. Prikývla som a doniesol mi ďalší pohár vody. Ani to mi nestačilo.

,,Nehovor mi, že si ešte smädná?" pokrútil neveriacky hlavou.

,,Posledný pohár. Sľubujem." Ochotne či neochotne, priniesol mi vodu aj tretíkrát. ,,Ďakujem," uspokojene som si vydýchla.

,,Idem ti vymeniť obväzy," oznámil mi dramaticky. Chvíľu sa na mňa mĺčky díval a ja som nechápala.

,,Aha," prikývla som a pomaly sa posadila.

,,Musím ťa uspať, ale najprv ťa musím vyzliecť," zapýril sa a díval sa všade len nie na mňa.

,,A nemôže to urobiť tá sestrička?" Bolo mi trápne. Ďalší cudzí chlap ma uvidí nahú.

,,Už odišla. Spala si, nechcel som ťa budiť, ale nemusíš sa báť. Som profesionál,"vyceril na mňa svoje biele zuby.

,,Vo vyzliekaní?" nadvihla som obočie.

,,Som doktor," povedal s úsmevom. Prečo sa na mňa stále usmieva?
Uľavilo sa mi, že som v rukách doktora, no stále tu bol ten trápny pocit. Prvýkrat ma videl v tom štetkovskom obleční a teraz ma uvidí úplne nahú a zraniteľnú v bezvedomí.

,,Tak ma neuspávaj," vyhŕkla som bez rozmýšľania, na čo sa zasmial.

,,Bolelo by to tak, že by si ma prosila. aby som ťa uspal."

Jeho príjemný hlas ma čím ďalej, tým viac ubezpečoval, že mu mám veriť. Je doktor, profesionál a bude sa takto ku mne aj správať.

,,Dobre, tak mi pomôž." Odkryla som sa a našťastie som mala na sebe len nočnú košelu na gombíky. Pomohol mi postaviť sa na rozstrasené nohy. Každý pohyb ma štípal, aj keď som bola poranená len na chrbte. Začala som si rozopínať gombíky, keď tu som si uvedomila, že nepoznám ani jeho meno.

,,Ako sa vlastne voláš?"

,,Bastian. Ukáž, urobím to ja." Bola som vďačná, že sa toho ujal.

,,Ako je na tom Adriel?" opýtala som sa a on sa zastavil a pozrel sa na mňa, akoby som mu skazila dobrý deň.

,,Prečo ťa ten násilník zaujíma? Neublížil ti už dosť?" vyčítal mi.

,,To áno," prikývla som. ,,Ale chránil ma."

,,Keď bude schopný odtiaľto odísť, dám mu peniaze a už ho nikdy neuvidís, dobre?" Mlčala som. Sama som nevedela, či ho chcem ešte v živote vidieť, ale určite som sa ho chcela opýtať, prečo ma chránil pred výbuchom. Doteraz si živo pamätám, ako ma obalilo celé jeho telo. Chcel ma zachrániť aj za cenu svojho života.