Daj mi pokoj Potter

💚

Casia

Tak  dobre som sa nevyspala už dlho. Otvorila som oči a uvidela nie moju, ale Albusovu izbu. Posadila som sa. Albus spal v kresle. Čo sa deje? Zaspala som pri Dythovi tak...

- Už si vstala. Som rád, že som ťa našiel... Teda doniesol ťa nejaký chalan...

Albus prišiel ku mne a objal ma.
- Čo to robíš?

- Psst! Nič nehovor. Vieš, ako som sa bál, keď si zmizla! A potom ťa donesie nejaký chalan. Vieš, ako si vyzerala! Myslel som, že sa ti niečo stalo.

- Ja, prepáč, ale bola som nahnevaná a ja...

Takto sme ostali pár minút - Čo je dnes? - Otočila som k nemu tvár.
- Pondelok, ale neučíme sa.
- Kvôli čomu?
- Niečo s ministerstvom.
-Hmmm?
- Neviem, nikto to nevie.

- Som hladná.
- Pôjdeme do kuchyne a ja ti niečo urobím.
Zasmiala som sa.
- Ešte ma otráviš.

- Tak to ma uráža.

Začal ma štekliť. Toto nie je fér.
- Povedz, že viem variť.

- Jasne vieš všetko nechaj ma.

Nedá sa to vydržať. To je hrozné. Najhoršia vec, keď ma niekto šteklí.

- Povedz, že viem variť.

- Vieš var... Variť. Si spokojný ?
- Mohlo to byť lepšie.

Prestal. Vstali sme a zašli do kuchyne. Albus mi pripravil palacinky s čokoládou a jahodami.

- Naozaj vieš variť. Prepáč.

- Noo vlastne toto je jedno z jedál, ktoré sa dajú jesť.
Zasmiala som sa. Vedela som to. Dojedli sme, nič sa nedalo robiť bolo ešte skoro ráno, a preto sme šli do našej klubovne. Vybrala som si knihu. Sadla som si na gauč. Albus zobral deku a prikril ma. Sám založil oheň, aby bolo teplo a ľahol si pred neho.

- Prečo si nejdeš sadnúť?

- Je tu teplo.

- Si ako mačka.
- Nejdeme sa prejsť, kým nechodí veľa žiakov?

- Môžeme.

Obliekla som si teplé nohavice, hrubú bundu, topánky atď. Umyla som si zuby, učesala sa a mohlo sa ísť.

Kráčali sme k ihrisku, tam ma začal naháňať vraj kvôli tomu, že som sa mu posmievala . No len som mu povedala, že aj ja by som vedela lepšie lietať na metle ako on. Totiž on od stresu odpadol, keď bol malí práve na metle. Naháňal ma až k zúrivej vŕbe. Trochu sme sa poprechádzali po hájoch a posledná zastávka bolo jazero.

Hope

Bola som rada, že sa neučíme, ale veľmi som chcela vedieť prečo. Kráčala som hore schodmi na astronomickú vežu. Polovica žiakov spala, ale ja som nemohla. Vyčarovala som si deku. Poobzerala som sa a, ako tak vidím niekto sa prechádza. Blázni.  Sadla som si a vybrala knihu. Príbeh bol o upírovi, ktorý musel opustiť rodinu a nafingovat svoju smrť. Bolo mi ho ľúto.

- Čo to čítaš?
- A neurazí ta to?
- Upír, čo.
-Ako si vedel.

Zasmiala som sa. Sadol si na deku a ja som sa mu oprela o hruď. Svoje ruky obmotal okolo mňa a hlavu si položil na tu moju.
-Aký je dej?
- Musel opustiť svoju rodinu, pretože sa stal upírom.
- Hmm zaujímavé. Je romantická... Tá kniha?
- Vraj áno.

- Čo budeš dnes robiť?
- Ešte neviem.
- Nechcela by si ísť do mojej izby a pozrieť si nejaký film?
- Tebe tu funguje elektronika ?
- Uhmmm.
- A aký film?
- Čo tak... Labyrint?
- Ewwww, ale tak dobre. Nerobíš to, aby som sa bála.

Nevynne sa usmial.

Ahooooj pandy moje. Dlho som nič nedala a preto sa vám ospravedlňujem. Ako sa máte?
A prečo sa dnes neučili?

Paa vaša Luss 😘