Prečo žiť v realite?

Príbeh 3

"Bola na mňa odporná, nebavte sa s ňou." Povedal ostatným chlapcom.

Nemyslela som si, že budem pre niekoho niečo horšie ako nesympatická. Chápem. Nie každý ma bude mať rád. Kúsok môjho srdca sa bude aj tak chvíľu trápiť.

To, že ma nemá rád nebolo až tak prekvapujúce ako to, že tu "vystríha" všetkých chalanov poza môj chrbát. S niektorými z nich som sa predtým rozprávala, no nikomu som nevadila. Ani jeden z nich sa ma nezastal. Naozaj som k ľuďom odporná? 

Pohľad do zrkadla mi napovedal o pravde. Nie som pekná, nemám ani osobnosť a keď sa s niekým opovážim rozprávať, som odporná. Skvelá kombinácia.

Naraz ma oblialo teplo. Jeho ruky obkolesili môj pás a jeho nos sa zaboril do mojich vlasov.

"Nad čím premýšľaš?" Jeho zvodný hlas ma ukolísal do príjemného pokoja. Pomaly, so mnou v náručí, prešiel do spálne, kde ma uložil na posteľ. Ľahol si vedľa mňa a privinul ma do svojej náruče.

"Čokoľvek to je, nestaraj sa," zašepkal mi nad hlavou, "ja to vyriešim."

"Ako chceš vyriešiť mňa?" spýtam sa pochybovačne.

"Čo je na tebe zlé?" pýta sa prekvapene a jemne nahnevane. "Pre mňa si dokonalá."

...Ježiš. "Milujem ťa. Vieš to?" musela som to povedať. to je snáď to najkrajšie, čo mi kto kedy vyznal. 

"Ja teba viac." pritiahol si ma bližšie a ja som už na nič nemyslela.