Prečo žiť v realite?

Príbeh 7

„Máte rakovinu pľúc, je mi to ľúto," povedal doktor. Sedela som na lôžku, napichaná všetkým možným, niekde v nemocnici a nemohla som tomu uveriť.

Včera večer som bola na rozlúčke so slobodou, ktorá nebola mojím najslávnejším momentom. Opila som sa do nemoty, začala na všetkých kričať a potom som sa povracala, začala kašlať a odpadla. Aspoň podľa Filipa. Ja si nič nepamätám.

Zavolali záchranku s tým, že mám otravu alkoholom. V nemocnici zistili, že výplach žalúdku nepotrebujem, poprevážali ma po celej nemocnici a usúdili túto hlúposť. Ja predsa nemôžem mať rakovinu, doteraz mi nikdy nič nebolo. Len dva krížiky na chrbte. Začala som sa nervózne hrať s hadičkami v mojej ruke. Trochu to bolelo.

„Ako zlé to je?"

„Obávam sa, že tretie štádium. Vaše nádory sú malígne a rýchlo rastú. Metastázovali vám do čriev aj pečene. Je tu veľká šanca metastázy do mozgu a aj ostatných orgánov." Stále je tu možnosť liečby. Či nie?

„Dá sa niečo robiť?"

„V tejto fáze vám môžem dať len lieky proti bolesti."

ustrnula som. Toto je nočná mora. Proste to nemôže byť skutočnosť. Veď sa s Filipom máme o pár týždňov brať. Teraz by som sa mala starať, či sa zmestím do svadobných šiat a akú kyticu chcem, nie ktoré lieky budem hltať.

„Koľko času mi zostáva?"

„Približne dva, tri mesiace." vzdychol, "Je mi to ľúto."

Ešte to stihnem. Svadba je o mesiac. Neviem ako rakovina pľúc funguje, no mesiac ešte vydržím. Len túto jednu vec chcem zažiť pred smrťou.

„Dajte mi tie najúčinnejšie lieky, prosím."

Filip vyskočí na nohy hneď, ako sa ukážem v čakárni. „Ahoj. Čo ti povedal doktor? Je všetko v poriadku?" pýta sa v rýchlosti. Nič nevie, ale poviem mu to hneď ako vyjdeme von. „Poviem ti to vonku." Tu nechcem byť už ani minútu. Bojím sa jeho reakcie, ale viem, že on ma nadovšetko miluje. Budeme spolu šťastní aspoň na tú malú chvíľu, čo nám zostáva.

Chodby a chorí ľudia nám miznú za chrbtami. Konečne vidím východ. Počkáme, kým nás senzor na dverách zachytí. Prejdeme cez dvere a ja ho tiahnem za ruku k najbližšej lavičke na dohľad. Usadím nás, nadýchnem, vydýchnem.

„Doktor mi povedal...a teraz sa nezľakni, že..." otáľam, znova sa nadýchnem a zavriem oči, „mám rakovinu." vypľuvnem. Dobre, kľud, je to vonku. Určite ma teraz objíme a povie ako veľmi ma miluje. Ticho. Pomaličky otvorím oči:

Nikto vedľa mňa nesedí. Akoby tu nikto nikdy nebol. Akoby žiadny Filip neexistoval. Akoby som si ho iba vysnívala.