Prečo žiť v realite?

Príbeh 8

Na Tiktoku sú úplné hlúposti. Nejaká baba v tomto videu hltá kurča v čokoláde. Potiahla som na ďalšie – chalan robí salto. Ďalšie – prank. Pretočila som sa na posteli a začala hľadať ďalšiu knihu do virtuálnej knižnice, ktorú neprečítam. Vlkolaci, upíri, hmm, škriatkovia...nič zaujímavé. Dvihnem sa s postele hľadajúc jedlo. Myslím, že som nechala čokoládu v šuplíku. Začnem otvárať jeden zo zásuviek, keď otec otvorí dvere:

„Mama už nedýcha."

Ja nedýcham s ňou. Vedeli sme o jej rýchlo ubúdajúcom čase, keď ju doktori nechali doma, no človek vždy dúfa v zázraky. Moje sestry začali plakať. Lenže ja som tá najstaršia. A tak ich utešujem. Neplačem. Nemôžem. Jej čas nadišiel. Posledné dni sme trpeli všetci a ona najviac. Zaslúži si oddych.

„Chcete ju vidieť predtým, ako ju odvezú?" opýtal sa otec. Nechcem vidieť schránku, čo po nej zostala. Už len uvedomenie, že pod mojimi nohami ležia kosti, svaly, orgány a iné časti tela mojej matky bez duše, ktorá ju robila mojou matkou, otcovou manželkou, priateľkou... je ochromujúce. Radšej už ju nikdy nevidieť, ako ju navždy vidieť v takom stave. Zožltnutú, s vyčnievajúcimi kosťami, bez vlasov v povracanej nočnej košeli, ktorú na ňu niekto musel natiahnuť ako obliečku na vankúš. Pozriem na sestry:

„Vy ju chcete vidieť?" Stredná pokrúti hlavou, no tá najmladšia ide s otcom. Ona nad takými vecami ešte nepremýšľa. Potrebuje sa rozlúčiť, hoci ju mama počuje odtiaľto rovnako dobre, ako pri jej tele.

Sestra sa vrátila v ešte väčších slzách a ja som ich ešte väčšmi zadržiavala. Utešovala som ju až kým nezaspala.

Ľahla som si do svojej vlastnej postele a poddala sa svojim pocitom. Smútku-už tu nie je, strachu-čo si teraz bez nej počneme a musím si to uznať, aj hnevu. Vydržala do mojej osemnástky, no moje sestry taký luxus nemajú. Všetko sa zmení. Buď z toho vyjdem ako hrdina knihy alebo sa s ňou za chvíľu stretnem. Mám pocit, že ma sestry nenechajú.

Ráno som išla do školy.