Život so Zázračnou generáciou 2 (KnB)

6. Kapitola: Jazvy z minulosti

Po zápase proti Kirisaki sme sa s ostatnými dohodli, že rovno po zápase pôjdeme každí domov. Nikto z nás nemal chuť oslavovať, hlavne nie po tom, čo sa stalo mne a Kiyoshi-senpaiovi. Kuroko, Kagami a ja sme šli spoločnou cestou, až kým sme neprišli pred náš byt. Keď sme zastali pri vchodových dverách, odrazu sa obzriem na pravú stranu a uvidím vedľa seba stáť Kagamiho. Celá stuhnem.

,,T-ty čo tu ešte robíš?" prekvapene sa opýtam. Kagami nepovedal ani slovo a radšej sa pozeral niekde do blba, ako by sa mal pozrieť na mňa. Keď som sa na neho zamračila, ešte viac znervóznel a po tvári mu začali stekať kvapky potu. Potom som svoj pohľad presmerovala na Kuroka, ktorý tak isto mlčal ako ryba.

,,Dovolil som Kagamimu u nás bývať..." rozhodol sa prehovoriť Kuroko. Zarazene som sa pozrela smerom na Kuroka. 

,,Vnútri čakám tvoje vysvetlenie..." sklamane poviem a vojdem do vchodu ako prvá. Za mnou ma potichu nasledovali Kuroko s Kagamim.

Po príchode do bytu sme sa s Kuroko zavreli v mojej izbe, kde som od neho chcela počuť vysvetlenie. Jeho vysvetlením bolo, že chcel aby sme sa s Kagamim udobrili a správali sa k sebe tak, ako kedysi.  Jeho slová mi pripomenuli minulosť a ja som potrebovala nejaký čas, aby som to spracovala. Po našom rozhovore, Kuroko odišiel a ja som zostala v izbe sama.

,,No tak čo?" opýtal sa nedočkavo Kagami, ktorý na nás čakal v kuchyni za stolom. Kuroko len jemne pokrútil hlavou a Kagami si s veľkým povzdychom sadol späť na stoličku, z ktorej pred tým vystrelil ako raketa. ,,Vedel som to. Je tvrdohlavá ako mulica. Zdá sa, že tu asi nebudem môcť zostať... Tak sa radšej poberiem." povedal sklesnuto Kagami a pomaly začal vstávať zo stoličky keď v tom som ho odrazu zastavila.

,,Počkaj!" zvolám na neho, keď výjdem z izby. ,,Chcem sa s tebou porozprávať... osamote." poviem a zamierim k dverám od bytu.

Vyšli sme z budovy a zamierili k blízkemu detskému ihrisku. Po ceste tam sme samozrejme obaja mlčali. Keď som sa s vozíkom zastavila, premýšľala som akoby som začala.

,,Prečo si mi nepovedal, že ideš do Ameriky?" opýtam sa ho priamo na rovinu. Kagami chvíľu mlčal, no potom sa rozhodol prehovoriť.

,,Vyvádzala by si." Jeho odpoveď bola krátka, no aj tak ma dokázala poriadne naštvať.

,,Kedy si sa to dozvedel?" Položila som moju druhú otázku, ktorá ho úplne zaskočila.

,,Hneď, ako som sa vrátil. Naši mi povedali, čo sa vtedy stalo..." sklesnuto povedal so sklonenou hlavou.

,,Tak prečo si za mnou ani raz neprišiel? To pre vás tak málo znamenám?!" opýtam sa ho so slzami v očiach.

,,Nás...?"

,,V tom čase pri mne stál len Kuroko a môj otec. Keď som vás najviac potrebovala, neboli ste tam! Nemyslím len teba a tvoju rodinu, ale mám na mysli celú Zázračnú generáciu! Teraz keď nad tým rozmýšľam, ja ani neviem, prečo som sa dala späť dokopy s Kisem. Prečo som s niekým, kto ma vtedy, keď som ho najviac potrebovala neprišiel ani raz pozrieť do nemocnice...?" Plakala som ako malé dieťa. ,,Sen o spoločnej budúcnosti sa vtedy rozplynul a z nás všetkých sú teraz nepriatelia." Nejako sa mi podarilo upokojiť a rukou som si utrela posledné slzy. ,,Pozajtra nás čaká najťažší zápas zo všetkých. Aj keď ste s Kurokom dobre zohratý tím, ten zápas prehráme na plnej čiare." sklesnuto poviem a pomaly začnem od Kagamiho odchádzať.

,,Nemáš pravdu, Yuno." odrazu sa za mnou ozval Kagami a znel trochu podráždene. ,,My ten zápas vyhráme a pôjdeme až do finále!" povedal so zamračenou tvárou. Zarazene som sa za ním obzrela, aby som uvidela jeho vážny pohľad. 

,,Preber sa, Kagami! Proti nim nedokážeme vyhrať! Aspoň nie teraz..." sklesnuto poviem a s pohľadom do zeme odídem späť do bytu.

~~~

Na druhý deň sme v tréningovom pláne mali návštevu plavárne. Riko a chalani šli k bazénu napred, aby sa rozcvičili. Po rozume mi stále behal včerajší rozhovor s Kagamim a ja som sa pomaly strácala vo vlastných myšlienkach.

,,Počuj Kuroko..." začal potichu Kagami, keď sa rozcvičovali. ,,Čo sa presne stalo, keď Yuno mala tú nehodu?" opýtal sa ostýchavo Kagami. V tej chvíli k nim pristúpil Hyuga-senpai, ktorý ich konverzáciu rázne prerušil.

,,O čom sa to tu bavíte, huh? Je niečo snáď dôležitejšie než tréning?"

,,N-nie... len sme sa rozprávali o Yuno..." povedal nervózne Kagami.

,,Keď už sme pri tom... Všimli sme si, že Yuno veľkým oblúkom obchádza basketbalový kôš. Súvisí to nejak s tou jej nehodou?" opýtal sa Izuki-senpai. Celá plaváreň odrazu stíchla.

,,To bude asi tým, že práve basketbalový kôš to všetko spôsobil..." Odrazu sa zo strany ozval jemný dievčenský hlas, za ktorým sa všetci obzreli. Pri vchode stálo vysoké dievča, s ružovými vlasmi a bujným poprsím a na sebe mala dosť vyzývavé plavky, ktoré v plavárni narúšali morálku. ,,Dlho sme sa nevideli... Tetsu-kun."

,,Dlho sme sa nevideli, Momoi-san..." povedal Kuroko pokojným hlasom.

,,Kuroko, ty ju poznáš?" opýtal sa Hyuga-senpai.

,,Áno, bola to naša manažérka na Teiko." odpovedal Kuroko celkom pokojne.

,,M-manažérka? To ako vážne?" 

,,Tetsu-kun! Tak veľmi si mi chýbal!" zvolala Momoi a vrhla sa Kurokovi okolo krku. Keď sa na to ostatní chalani pozerali, začala im z nosa tiecť krv od samého vzrušenia.

,,Čo tu vlastne robíš, Momoi-san?" opýtal sa jej Kuroko a pri tom sa snažil vymaniť z jej zovretia.

,,Pretože si mi veľmi chýbal, Tetsu-kun!" povedala Momoi so širokým úsmevom a ešte viac zovrela Kuroka v objatí. Po chvíli sa od neho odtiahla a so širokým úsmevom sa na neho začala pozerať. ,,Prišla som vám len povedať, aby ste sa na zajtra dobre pripravili.... na to, že prehráte." povedala a na konci sa milý, neškodný úsmev zmenil na výstrahu.

,,Vyhrážaš sa nám?" ozvala sa podráždene Riko.

,,Možno..." uškrnula sa Momoi.

,,Možno prehráme....No zosilnieme a potom prehráte vy..." Akonáhle Momoi počula ten známy hlas, pomaly sa začala za ním otáčať až kým ma tam neuvidela stáť, pripútanú na vozík. ,,Dlho sme sa nevideli... Momoi." poviem so sklamaným pohľadom na ňu.

,,Y-Yuno-chan..." zhrozene sa ozvala Momoi, keď ma uvidela priamo pred ňou na vozíku. ,,J-ja... asi... už radšej pôjdem!" s panikou v hlase povedala, sklonila hlavu a rýchlym krokom odišla z plavárne.

,,To bolo divné... Prečo tak spanikárila, keď uvidela Yuno?" opýtal sa Koganei-senpai. Po jeho otázke nastalo v plavárni hrobové ticho.

,,No tak! Prišli sme sem trénovať! Zajtra nás čaká veľký zápas, tak sa na neho pripravme!" Skríkla Riko a tým prerušila to trápne ticho.

,,Hai!!!" vykríkli všetci naraz a potom sa pustili do tréningu.

,,Kuroko, pomôžeš mi do vody?" opýtam sa Kuroka, keď k nemu podídem bližšie.

,,Si si istá, že to zvládneš?" ustráchane sa ma opýtal.

,,Veď aj doktor mi to odporučil. Plávanie je vraj dobré pre moje svaly, aspoň ich nebudem mať ako pelendreky." zasmejem sa a pozriem sa na vodu v bazéne.

,,Dobre teda." povedal Kuroko s jemným úsmevom a pomohol mi dostať sa do vody.

----------------------------

,,Dai-chan! Dai-chan!" 

,,Buď ticho, Satsuki. Rušíš moju siestu."

,,Tak tu si, Dai-chan! Mám dobrú a zlú správu, ktorú chceš počuť prvú? Tou dobrou správou je, že Tetsu-kun je stále taký fešák, ako pred tým a tou zlou správou je.... Ide o Yuno-chan...... Ona je na vozíku..."