TWO SIDES OF LOVE /Rafe Cameron

1

Ešte pred pár mesiacmi som presne vedela kam môj život smeruje. Bol naplánovaný do poslednej bodky. Dokončím si strednú školu doma vo Washingtone. Pôjdem na niaku dobrú vysokú, nájdem si priateľa, ktorý sa následne stane mojím manželom. Budeme mať deti a bývať v našom spoločnom dome. Vo voľnom čase, keď budú deti v škole budem písať knihy. Môj sen je byť spisovateľkou. Písaniu sa venujem už päť rokov. Môj život sa točil len okolo školy, mojich príbehov a času strávenom s mojou rodinou. S mamou som často varila, piekla, spievala a čítala si. Bola moja najlepšia kamarátka. S otcom som veľa času netrávila. Často bol v práci aby nás uživil pretože mama kvôli zdravotným problémom nemohla. Posledné dva roky bojovala s rakovinou. Boli to najťažšie roky môjho života. Snažila som sa s ňou tráviť všetok svoj voľný čas, pretože podľa doktorov jej neostávalo veľa času. Skoro každú noc som preplakala a prosila aby to prežila. Aby ostala somnou. Mama bola veľmi silná a každý deň ma ubezpečovala že nemusím byť smutná, že ona tu somnou bude vždy. Aj keď nie fyzicky. Tak veľmi ma to bolelo počúvať.
Posledné týždne jej života som s ňou strávila len v nemocnici pretože bola veľmi slabá. Len ležala a počúvala moje keci a príbehy, ktoré som písala. Ju jedinú to zaujímalo a jej jedinej som to dokázala čítať bez problému. Rozprávalo sa jej ťažko a ja som len každým dňom očakávala kedy to príde. Tak veľmi som sa toho dňa bála. Do školy som nechodila a noci som prespala na nemocničnej stoličke pri maminej posteli.
Raz v noci kedy som tiež spala vedľa mami začali všetky prístroje okolo nej hlasno pípať. Do pár sekúnd sa miestnosť naplnila rôznymi doktormi a sestričkami. Ani som sa poriadne nespamätala a už ma niaka sestrička ťahala z miestnosti. Vedela som že to prišlo. Pretože čiara na monitore vedľa mami, ktorá ukazovala funkciu jej srdca zrazu bola vodorovná. Všetko to prebehlo ako v spomalenom filme. Doteraz si pamätám ako veľmi som kričala a plakala. Tiež si pamätám ako veľmi studená podľaha bola keď som na nej v bolestiach sedela. Otec tam do pár minút tiež pribehol a na zemi ma pevne objal.
Po pár desiatkach minútach z miestnosti všetci vyšli a ja s otcom sme sa postavili. Doktor sa na nás chvílu pozeral. Zrejme hľadal správne slová. "Ťažko sa mi hovoria slová, ktoré sú také bolestivé." začal. "Vaša manželka to neprežila, mala zástavu srdca." Pozrel najprv na otca a potom na mňa. "Úprimnú sústrasť." pohladil otca po rameni a odišiel. V ten moment som prestala vnímať okolitý svet a bezhlavo sa rozbehla do izby kde som ešte pred chvílou ležala pri mame.
Stále tam ležala. Dych sa mi zatajil a opatrne som k nej pristúpila. Vyzerala akoby len spala a na sekundu som si predstavila že len pokojne spí a o pár hodín sa zobudí a budem jej môcť porozprávať ďalší môj príbeh. Opatrne som ju chytila za ruku a sadla si na stoličku vedľa nej.
"Mami, ani nevieš ako som nechcela aby tento deň prišiel. Tak veľmi to bolí a už teraz mi nehorázne chýbaš. Milujem ťa. Veľmi veľa pre mňa znamenáš a prisahám že na teba nezabudnem. Postarám sa o ocka a budem silná, sľubujem."

Nedodržala som to čo som jej sľúbila. Nebola som silná. Nevedela som byť. Za posledné mesiace som prestriedala štyroch psychológov a ani jeden mi nedokázal pomôcť. Môj život sa otočil o tristošesťdesiat stupňov. Začala som sa učiť z domu, pretože škola a ľudia v nej by môjmu psychickému stavu nepomáhali.

"Zara? Chcel by som s tebou niečo prebrať." Prišiel za mnou otec po obede. Sedela som vo svojej izbe na zemi a chrbtom sa opierala o postel. V rukách som držala zošit do ktorého som písala svoje príbehy. Od psychológa som dostala doporučenie aby som skúsila znovu začať písať. Že by mi to možno pomohlo. "Čo sa deje?" Sadol si na zem oproti mne do tureckého sedu. "Dostal som jednu novú pracovnú ponuku.." Začal opatrne "To je skvelé" Jemne som sa usmiala. "Je to úžasné ale nieje to tu vo Washingtone." Celú dobu mi pozeral do očí a čakal na moju reakciu. "Chceš sa sťahovať?" Niesom až na toľko hlúpa aby mi to nedošlo. "Ak s tým samozrejme budeš súhlasiť aj ty. Viem že je to pre teba ťažké a pre mňa samozrejme tiež ale myslím že by sme sa mohli skúsiť posunúť." Začal veľmi opatrne pretože vedel že táto téma je pre mňa veľmi bolestivá." Oci ja." Odmlčala som sa." Dobre, súhlasím. Tiež si myslím že mi to pomôže. Ale mamine veci si chcem zobrať zo sebou." Šťastne sa na mňa usmial a objal ma." Jasné že si ich zoberieme. Chcem ju mať aspoň takto pri sebe." "A kam sa to vlastne sťahujeme?" Odtiahla som sa. "Outer Banks. Je to taký ostrov východne od Washingtonu. Jeden môj dlhoročný kamarát mi navrhol aby som bol spolumajitel jeho firmy. Je to výhodné a hlavne veľmi dobre platené. Budeme sa mať konečne dobre po tejto stránke." Šťastne sa usmial a ja som vedela že som urobila dobre keď som súhlasila. A hlavne keď som videla že to otca veľmi teší.