TWO SIDES OF LOVE /Rafe Cameron

7

Hlava mi nehorázne trešťala a viečka som mala nekonečne ťažké. Všetko okolo som vnímala no oči sa mi otvoriť stále nepodarilo. Snažila som sa ukľudniť a tak som začala z hlboka dýchať. To zvládneš Zara. Pomyslela som si a pomaly oči otvorila. Svetlo bolo príliš silné a tak som ich jemne privrela. Porozhliadla som sa po izbe, v ktorej som ležala a všimla si knižnicu, ktorá mi bola až príliš známa. Vôbec si nepamätám ako som sa sem dostala. Opatrne som vstala z postele a uvidela sa v zrkadle pred sebou. Pohľad na seba ma trochu prekvapil, pretože som mala oči trochu opuchnuté a na sebe neznáme pyžamo, ktoré mi bolo trochu väčšie. Vlasy som mala rozpustené. "Si hore." Prekvapene som sa otočila k dverám a ruky si prekrížila na hrudi. "Prečo som tu?" Rafe si sadol na postel a poťapkal na miesto vedľa seba. Trochu som zaváhala no išla som si k nemu sadnúť. "Tvoj otec mal nehodu. Je v kóme." V tom som si na všetko spomenula. Hlavu som si vložila do dlaní a znovu sa mi slzy tlačili do očí. Pohľadil ma po chrbte a ja som sa švihom postavila. "Mala by som ísť." "Neblázni, práve si sa zobudila po celkom dlhom spánku. Mala by si sa najprv najesť. Tiež sa postavil a zo stoličky mi podal kôpku oblečenia. "Počkám ťa na chodbe." Prikývla som a zavrela za ním dvere. Dala som si zo seba dole pyžamo a obliekla si podprsenku, biele voľné tričko a čierne kraťasy. Nechcela som ani zisťovať ako sa tá podprsenka zo mňa dostala. Obula som si sandále, ktoré som mala hodené vedľa postele a z nočného stolíku si zobrala telefón. Hneď ako som ho odomkla, na mňa vyskočila hromada správ a neprijatých hovorov. Päť od Kie, sedem od Sarah a dvanásť od JJa.
Vytočila som JJove číslo a po pár zvonenia to zdvihol. "Zara, pre boha, si v poriadku?" Z jeho hlasu bola cítiť značná únava. "Som. Bola som v nemocnici a potom som išla rovno domov. A spala som až do teraz." Zaklamala som, pretože poznatok že som spala u Rafea by sa mu asi nepáčil. "Ako je na tom otec?" "Stretnime sa poobede prosím." Šepla som, pretože som vedela že Rafe je stále za dverami. "O tretej na móle." Dokončila som, no prerušil ma. "Zara, je pol štvrtej." Nechápavo som sa pozrela na hodiny na mobile a pretrela som si tvár. "Tak o piatej." Z nádejou som sa opýtala. "Dobre." Rozlúčili sme sa a ja som išla k dverám. Keď som ruku položila na kľučku, všimla som si škaredé odreniny na hánkach. Potichu som zanadávala a otvorila dvere. Rafe sa opieral o zárubňu a pozeral na mňa. "Ako dlho som spala?" Spýtala som sa po ceste do kuchyne." Sadla som si na barovú stoličku pri pult a pozerala na neho ako niečo vyťahuje z chladničky. "Asi dvadsaťdva hodín." Prekvapene som sa hodila na pult a nešťastne vydýchla. "Môže byť šalát?" Pozrel na mňa a ja som prikývla. Tanier položil predomňa a ja som sa do toho pustila.

Sadla som si na mólo a čakala kým sa tu ukáže JJ. Objala som si kolená a unavene som pozrela na oblohu, kde svietila hromada hviezd. Zľakla som sa keď mi na ramenách niečo pristálo. Otočila som hlavou a videla ako si ku mne sadá JJ. Cez ramená mi prehodil jeho mikinu. "Si v poriadku?" Pozrela som na neho a dosť ma šokovalo čo som uvidela. Mal preťaté obočie a peru. "A ty?" Nechápavo som na neho pozrela a hlavu mu naklonila tak, aby som mala lepší výhľad na jeho zranenia. "Trochu sme sa nepohodli s otcom." Jemne sa usmial a pozrel na hľadinu vody. Vôbec som mu neverila no radšej som to nechala tak, pretože sa mu o tom zrejme nechcelo hovoriť. "Ak by si sa potreboval niekomu vyrozprávať.." Nestihla som dopovedať, pretože ma prerušil. "Som v poriadku Zara. Naozaj." Pozrel na mňa ostrým pohľadom a ja som prikývla. Pozrela som na neho, no on stále pozeral na hladinu vody. Hanblivo som natiahla ruku a pohladila tú jeho. "Som tu. Vždy tu budem." Šepla som a hlavu si oprela o jeho rameno.

Dni ubiehali až príliš rýchlo. Väčšinu z nich som trávila v nemocnici. Tam hodiny ubiehali až neprimerane rýchlo. Zase som sa cítila ako keď som každý deň chodila za mamou. Tá odísť musela, pretože jej telo už nevládalo. Na jej telo toho bolo až príliš veľa aby to zvládla. No otec to zvládnuť musí. Naozaj som ho potrebovala. Po maminej smrti sme sa veľmi zblížili a nevedela som si predstaviť že by tu zrazu nebol ani on. Bála som sa, no zároveň som verila že to zvládne.
"Ach ocko. Keby si len vedel ako je to teraz všetko komplikované. Toto malo byť to najlepšie leto. No namiesto toho si tu a ja mám o teba neuveriteľný strach." Slzy mi tiekli po lícach.
Prekvapene som otočila hlavou aby som zistila kto mi položil ruku na rameno. Pán Cameron mi smutne pozrel do očí, ktoré boli plné sĺz. "Poď, dáme si kávu. Pozývam." Stoličku som zasunula na svoje miesto a na rameno si zavesila kabelku. Kaviareň bola kúsok od nemocnice, takže sme nemuseli ísť autom.
Po objednaní kávy som len nemo hľadela pred seba. "Odkedy si v meste sa z Rafea stal úplne niekto iný" Pohľad som presunula na neho a jemne sa usmiala"Raz som mu dala návrh že ho naučím ako si poriadne užívať život aj bez alkoholu a drog." "Som za to rád. Viem že za to čo sa z neho stalo môžem z obrovskej miery aj ja, no som rád že je späť." Nechápavo som na neho pozrela. "Prepáčte že vyzvedám ale prečo si myslíte že za to môžete vy?" Čašníčka kávu položila pred nás a s úsmevom odišla. " Pred devätnástimi rokmi, presne pol hodinu predtým ako sa mal narodiť Rafe sme boli ja a môj otec na ceste do nemocnice.
Môj otec sa na neho príšerne tešil. Predsa to bolo jeho prvé vnúča a tak hneď ako mi manželka zavolala že bude rodiť som okamžite odišiel z práce a vybral sa do nemocnice. Po ceste som zobral aj môjho otca, pretože ho chcel hneď vidieť. Už po ceste sa mi sťažoval že sa necíti veľmi dobre, ale že to zvládne. V nemocnici, keď sme čakali pred izbou, tesne pred tým ako Rafe prišiel na svet, otec odpadol. Hneď k nám pribehli doktory a začali ho oživovať, pretože podľa všetkého mu prestalo biť srdce. Nikdy ho nevidel. Nestihol to." Videla som na ňom že má slzy na krajíčku a ja som na tom nebola inak. "Nevedel som sa cez to preniesť pretože môj otec bol môj najväčší vzor. Rafea som nevedel vychovávať pretože sa skoro vo všetkom podobal na môjho otca. Hlavne teraz keď je starší. Vyzerajú úplne rovnako, hlavne tie oči." Vydýchol si a napil sa z kávy. "Môžte svoje správanie voči nemu ešte zmeniť. Nikdy na to nieje neskoro." Jemne prikývol a dopil svoju kávu. Tiež som tak spravila. "Odveziem ťa domov?" Otočil sa na mňa keď sme už sedeli v aute. "Vlastne..by som chcela ísť za Rafeom." Usmial sa a šlapol na plyn.

Vchodovými dverami sme vošli do vili Cameronovcov. Pozdravila som sa Rose, ktorá sa na mňa milo usmiala. "Sarah nieje doma." "Vlastne som prišla za Rafeom?" Prikývla a vybrala sa preč. Vybehla som schody a namierila si to do jeho izby. Dvere boli zatvorené a tak som jemne zaklopala. "Wheezie, povedal som aby si ma nerušila." Zakričal a ja som bez váhania vošla do izby. Videla som jeho nahý chrbát a osušku obtočenú okolo jeho bokov. Nahnevane sa otočil. "Wheezie niečo som povedal!" Zasekol sa keď uvidel mňa a nie jeho najmladšiu sestru. "Zara." Vyfúkol "Gratulujem, zapamätal si si moje meno." Usmiala som sa a on tiež. "Čo tu robíš?" "Len som chcela vedieť ako sa máš." Sadla som si na kraj postele a pozrela na neho. Stále mal na sebe len uterák a ja som mala v pláne si tento pohľad vychutnať najviac ako sa dal. "Mám sa fajn, no idem sa radšej prezliecť. Hneď sa vrátim. Vošiel do vlastnej kúpeľne a zavrel za sebou dvere. Sadla som si viac dozadu a oprela sa o čelo postele. Obzerala som sa po izbe keď niekde podomnou zrazu cinkol mobil. Nadvihla som periny a uvidela Rafeov mobil. Nenápadne som sa len pozrela kto mu písal. Nechcem sa starať do nikoho súkromia, no toto ma až veľmi zaujímalo. Bola to správa od Warda. Opýtaj sa Zari či tu nechce prespať, nieje na tom teraz veľmi dobre. Skús na ňu nebyť zlý. Bola som celkom prekvapená z toho čo som videla, no viac ma prekvapilo čo som videla potom. Pod notifikáciou, ktorá bola vlastne Wardova správa som uvidela jeho tapetu. Bola som na nej ja ako spím. Bola to tá noc kedy bol hurikán. Nechápala som prečo ma mal na tapete, no rozhodla som sa to zatiaľ neriešiť. Mobil som mu odložila tam kde som ho našla a späť si sadla tak ako predtým.
"Chceš si pozrieť niaky film?" Sadol si na posteľ hneď vedľa mňa a prenikavo na mňa hľadel. Prikývla som. Vybral notebook a začal hľadať film. Pozerala som na jeho dlhé prsty ako niečo ťukajú do klávesnice. Jeho sústredený pohľad. Jeho vlasy, ako mu mokré dopadajú na čelo. Tú jednu kvapku vody, ktorá mu z vlasov ztiekla na čelo a teraz sa po ňom kotúľa. Videla som jeho sánku, ktorú zatína vždy keď je nahnevaný. Zrazu na mňa pozrel a ja som vyzerala ako vyplašené zviera. Alebo dieťa, ktoré práve pristihli pri niečom čo má zakázané. S tým rozdielom že ja som nemala zakázané na neho pozerať. "Vybral som horror keďže vonku je už prítmie, takže bude lepšia atmosféra" Zasmiala som sa a on na mňa s otázkou v očiach pozeral. "Vybral si ten horror preto aby som sa k tebe túlila pretože si myslíš že sa budem báť?" Zaškerila som sa. "Možno?"Usmial sa, no skôr sa to opýtal ako odpovedal. "Ale si na obrovskom omyle, pretože ja sa horrorov nebojím."
Toho filmu som sa vôbec nebála no páčilo sa mi túliť sa k nemu. Aspoň som ten horror mala ako zámienku. Objímal ma okolo ramien a ja jeho naopak okolo pása a jemne mu hladila cez tričko hruď. "Nehovorila si náhodou že sa horrorov nebojíš?" Uškrnula som sa sama pre seba a hlavu si z jeho hrude zdvihla tak aby mi videl do tváre. "Neklamala som" Zase som sa usmiala a znovu si hlavu položila na jeho hruď.