TWO SIDES OF LOVE /Rafe Cameron

5

"Zara, potrebujem pomôcť s večerou." Pretočila som sa v posteli a zakryla si tvár perinou. "Oci, koľko krát som ti hovorila aby si si nevyberal ťažké recepty. Veď vieš že ja zjem hocičo." Sadol si na kraj postele a pozrel na mňa. "Ty síce áno, ale pre hostí predsa nebudem robiť hociake ľahké jedlo." Perinu som si stiahla z tváre a pozrela na neho prekvapeným pohľadom. "Cameronovci." Prikývla som a späť sa zakryla. "No šup, je už po obede a ja potrebujem pomôcť." Unavene som si sadla a natiahla sa. Otec medzi tým odišiel asi späť do kuchyne. Vôbec sa mi nechcelo nič chystať a pri predstave že sem príde aj Rafe sa mi urobilo blbo. Nie že by sa od nášho posledného rozhovoru medzi nami niečo zmenilo, ale naozaj sa nič nestalo a medzi nami je to celkom trápne. Pomalím krokom som sa dostala do kúpeľne kde som si spravila rannú, teda už skôr poobednú rutinu a prezliekla sa do teplákov a tielka.
"Nič tažšie si si vybrať nemohol?" Zasmiala som sa a pozrela na neho ako sa trápi s lososom. Nechala som ho ešte trochu potrápiť a a začala som prestierať stôl.
Vrátila som sa k otcovi a videla ho ako sa zmätene pozerá na zhoretého lososa. "Čo budeme teraz robiť?" Pozrel na mňa a ja som sa usmiala. Zobrala som do ruky telefón a zavolala do reštaurácie. Tam som objednala sedem porcií lososa na bylinkách so zemiakmi.
O ani nie hodinu to konečne prišlo a začali sme to z plastových nádob naberať na taniere. Vyzeralo to naozaj dobre a tak som sa išla prezliecť. Obliekla som si čierne priliehavé šaty, ktoré boli asi do polovice stehien. Polovica chrbtu bola odhalená a ja som sa v nich cítila dokonalo. Dala som si ešte čierne podpätky a jemne sa nalíčila. Moje stredne dlhé blond vlasy som si jemne natočila a vybrala sa za otcom do kuchyne. Tiež už mal na sebe oblek a práve si viazal kravatu. Pár sekúnd potom ako si ju zaviazal niekto zazvonil na zvonček. Otec sa vybral otvoriť aja hneď za ním. Otvoril dvere a začal sa výtať s Cameronovcami. "Ahoj zlatko." Objala ma Rose a pobozkali sme sa na líce. Tak isto aj s Wardom. Ďalšieho a posledného som uvidela Rafea. Mal na sebe čierny oblek. V ňom vyzeral ako naozajstný muž. Jemne som k nemu pristúpila. "Ahoj." povedali sme naraz. "Tie šaty ti pristanú." Pozrela som na seba a potom späť na neho. "Tiež niesi na zahodenie." Uškrnula som sa a otočila sa na ostatných. Trochu zaskočene na nás pozerali. "No ehm..myslím že by sme mohli prejsť do jedálne." Prvý sa spamätal môj otec. Presunuli sme sa do jedálne. Sadla som si vedľa Rafea pretože Rose a Ward sedeli pri sebe a môj otec sedel za vrchom stola. "Sme veľmi radi že ste naše pozvanie prijali." Začal otec. "My sme radi že ste nás pozvali. Radi trávime čas s priateľmi." Usmial sa Ward. Pozerala som na nich neprítomným pohľadom. Chcela som sa rýchlo najesť a zaliezť do izby. Vyzliecť zo seba tieto šaty a dať si späť tepláky. "Tak, prajem všetkým dobrú chuť. Snáď vám to bude chutiť. So Zarou sme sa s tým trochu potrápili." Jemne som sa usmiala nad tým ako im zaklamal. Všetci sme sa pustili do jedla. Bolo to naozaj dobré.
"Myslím že by sme sa mohli presunúť do obývačky." Zahlásil otec keď sme všetci dojedli. V obývačke otec vytiahol svoj najdrahší alkohol a začal ho nalievať do drahých pohárov. Každému okrem mňa podal pohár. "Zara, môžem ti dať maximálne víno." Prikývla som a o pár sekúnd dostala pohár červeného vína. Pomali som ho popíjala a pozerala na zapnutý televízor v pozadí. Bol dosť potichu aby nerušil pri rozhovore ale aj tak som ho trochu počula.
"Cez ostrov Outer Banks sa o pár desiatok minút prehná hurikán Agáta." Televízor som dala hlasnejšie načo sa všetci otočili a tiež začali počúvať. "Poprosíme všetkých obyvateľov aby sa ukryli na bezpečné miesto. Tento hurikán bude jeden z najsilnejších za posledné roky a preto vás prosíme aby ste na seba dávali pozor. " Otočila som sa na otca so strachom v očiach. "Nestíhame sa vrátiť domov." Povedala Rose a pozrela na Warda. "Tento dom je bezpečný, musíte tu ostať." Odpovedal otec na jej obavu. "Oci ja sa bojím." "Zlatko choď sa prezliecť a príď sem dole. Mali by sme ostať na spodnom poschodí." Odpovedal mi otec a všetci prikývli. Rýchlo som vybehla do svojej izby a prezliekla sa do voľného trička a teplákov. Tiež som sa rýchlo odlíčila, zobrala ešte deku a išla dole. "Kde sú všetci.?" Opýtala som sa otca, ktorý tiež položil pár diek na gauč. "Išli sa prezliecť do niečoho pohodlnejšieho. Požičal som im veci. Rose som dal mamine." Pozrel na mňa a čakal na moju reakciu. Len som prikývla. Nebudem tu robiť paniku. Všetci sa vrátili. Ward a Rafe mali otcove tričká a tepláky, ktoré už nenosil a Rose mala zase mamine veci. Pamätala som si ako ich nosila a preto mi bolo smutno.
Strhla som sa keď som započula hlasný buchot z vonku. Je to tu. Povedala som si a pozrela na ostatných. Sedeli na gauči a pozerali televízor. Teda okrem Rafea. Ten sa niekde vyparil. Zrejme na WC. Vybrala som sa do kuchyne. Do pohára som napustila čistú vodu a napila sa. S pohárom v ruke som pristúpila k oknu a zatiahla žalúzie. Vonku sa veľmi blýskalo a ja som sa čím ďalej tým viac bála. Otočila som sa od okna a chystala sa znovu odpiť z pohára. Prerušilo ma ale vypnutie všetkých svetiel v dome. Dosť som sa zľakla pretože som pri sebe nemala ani mobil a všade bola taká tma že som si nedovidela ani na koniec nosa. "Bojíš sa?" Ozvalo sa zrazu blízko mňa. Zľakla som sa ale nedala to na sebe poznať. Vôbec som ho nevidela, len občas jeho obrys, keď kuchyňu ožiaril blesk z vonku. Otočila som sa na neho. "Ano. Ty nie?" Nebudem sa hrať že nie. Načiahol sa cezomňa a odostrel žalúzie. Blesky boli veľmi silné a tak som sa rozhodla cúvať. Chcela som odísť pretože som sa naozaj bála. Narazila som ale do jeho hrude. "Neboj sa, som tu." Šepol mi pri uchu a postavil sa tesne za mňa. Chytil ma za ramená a pozeral von oknom. Tiež som sa pozrela. Naše tváre každých pár sekúnd ožarovalo svetlo bleskov.  Po chvíli mi rukami začal prechádzať od ramien nižšie. Keď sa dostal k lakťom tak ma chytil za pás. Nebolo mi to nepríjemné, práve naopak. Pri ňom som sa až tak nebála. Hlavu som si oprela o jeho hruď keďže som bola vysoká skoro po jeho plecia. Opretá chrbtom o jeho hruď som hlavu otočila na neho. Tiež sa na mňa pozrel. Boli sme dosť blízko a preto som ostala nervózna. Srdce mi bilo ako o dušu. "Rozmýšlal som o tom čo si mi navrhla minule. O tom že ma naučíš žiť a zabávať sa bez alkoholu a drog." Prikývla som akože viem čo myslí. "Chcem to, chcem aby si ma to naučila." Šepol a pozrel sa do okna. Otočila som sa na neho celým telom. Prekvapene som na neho pozrela. Nechcela som veriť že to naozaj chce. "Myslíš to vážne?" Pozrel mi do očí a prikývol. Šťastne som sa usmiala a objala ho okolo krku. Keďže som bola o dosť nižšia tak som musela byť na špičkách. Chvílu mu to trvalo no nakoniec ma tiež objal okolo pásu. Jemne ma nadvyhol a položil tak, aby som sedela na kuchynskej linke.  Odtiahol sa odomňa a jemne sa usmial. "Toto je snáď prvý krát kedy ťa vidím usmievať. Mal by si to robiť častejšie." "Ďakujem že sa mi snažíš pomôcť." Tiež som sa usmiala a zoskočila z linky. Vybrali sme sa za ostatnými do obývačky. Zasvietili sme na gauč, no nikto tam nebol. Zrejme už išli spať. Aj tak by nemali bez elektriny čo robiť.
Vonku začalo hrozne pršať a môj strach sa stále len viac zväčšoval. Zatiahla som všetky rolety a žalúzie a sadla si na gauč. Prikryla som sa teplou dekou, keďže s hurikánom sa dosť ochladilo. Rafe si sadol ku mne a tiež sa prikryl mojou dekou. Otočil sa na mňa, aj keď pochybujem že ma videl. Aj keď to ako som sa mykala od strachu vždy keď zahrmelo by si všimol aj slepý. "Poď sem." Šepol a objal ma okolo ramien. Hlavu som si oprela o jeho hruď a zatvorila oči. Pri ňom som sa nebála. "Zažil si už hurikán?" Spýtala som sa nesmelo. Aj keď som sama odpoveď vedela. Predsa tu žije zrejme od malička. Určite ho už zažil. "Skoro každý rok." Šepol mi späť. Chvíľu medzi nami ostalo ticho. Ale nie to trápne kedy ani jeden neviete čo povedať. Bolo to príjemné ticho, ktoré sme obaja využili na premýšľanie. "Od maminej smrti som každý deň túžil mať niekoho ako ty. Niekoho, kto by sa snažil aby som sa necítil ako niekto kto nikdy nič nedosiahne." Pozrel na mňa. Pozrela som na neho a jemne sa usmiala. Cítila som sa tak veľmi zle. Neviem ako dlho dokážem hrať to že mi na ňom naozaj záleží. Síce sa pri ňom cítim zvláštne a občas nervózne, tak naozaj neviem ako náš "vzťah" bude pokračovať. Jemne som si hlavu znovu položila na jeho hruď a rukou ho jemne hladila po ruke. "Mali by sme ísť spať." Znovu som si hlavu zdvihla a pozrela na jeho tvár. Tiež na mňa pozrel. Cítila som sa tak dobre a pokojne keď som mu pozerala do očí. Aj keď som ich videla len trochu. Jemne prikývol a na chvíľu sa odtiahol aby som si mohla pohodlne ľahnúť. Ľahol si tesne vedľa mňa a jemne ma objal. Hlavu som si zaborila do jeho hrude a pevne zatvorila oči.