Krvavé podrážky

1 - Krvavé stretnutie

Bolo už pre ňu príliš neskoro niečo urobiť. Tieto slová zostali visieť vo vzduchu ako nejaká choroba, ktorou sa nikto nechce nakaziť. V triede bolo také ticho, že ste mohli počuť tlkot vlastného srdca.

To ticho však preťal Bethanin smiech. Jednu ruku mala položenú na lavici, druhou sa držala za brucho. Smiala sa so zaklonenou hlavou a všetky pohľady boli upriamené na ňu. Triedna sa na ňu súcitne pozerala. Tak, ako sa pozeráte na niekoho s vážnymi mentálnymi poruchami.

Keď sa dosmiala, s úsmevom sa poobzerala po triede. Všetci na ňu pozerali akoby práve priletela z inej planéty.

„Čo?" spýtala sa ich stále s úsmevom a podvihnutým obočím, „vari len tomu neveríte?" Opäť sa zasmiala a pozrela sa priamo na Valtera, ktorý vyzeral akoby ho práve prešiel autobus.

„Valter, no tak," vyškierala sa na neho, „naozaj? Gwen? Bezproblémová, dokonalá Gwen, že by uprostred noci zmizla z domu?"

Valter  pokrútil hlavou a hľadiac kamsi do blba, šepol: „Nebola taká, to vieš."

Plamienok v Bethany trochu pohasol, no stále verila, že to je len veľmi nepodarený pokus o vtip. Zbabraný a dosť čierny, čo sa ich triednej podobalo.

Pozrela sa na ňu a rozhodila rukami: „Super, pani profesorka, zasmiali sme sa. A teraz naozaj, čo sme vyviedli?"

Triedna sa na ňu pozerala pohľadom, ktorým ju karhala, ľutovala a aj sa jej trochu bála naraz a povedala: „Kiežby som mohla tvoju teóriu podporiť." V jej hlase počula... Žiaľ? Nie. Jej uši sa s ňou len zahrávajú.

„Okolnosti tejto strašnej udalosti ešte nie sú objasnené. Zatiaľ však vieme, že spadla z mosta a na mieste zraneniam podľahla."

Úsmev na tvári sa pomaly vytrácal ako plamienok v jej vnútri vyhasínal. Uvedomila si, že takmer všetci sa na ňu pozerajú. Akoby bola jediná Gwenina kamarátka v triede.

„Nie." Nebola to otázka, nebolo to želanie. Bol to prostý fakt.

„Nie," zopakovala. Poobzerala sa po triede, na všetky tie vycivené ksichty hľadiace na ňu. Len Valter neustále hľadel do prázdna a vyzeral akoby sám sa mal o malú chvíľu zrútiť na zem mŕtvy. Triedna pozerala priamo na ňu, a pomaly prikyvovala hlavou.

Odmietala tomu uveriť. Nemohla si dovoliť uveriť tomu.

„Nie, to je absurdné!" zvolala roztraseným hlasom. Spolu s Gwen si plánovali budúcnosť. Chceli ísť spolu na výšku a bývať spolu na internáte ako dve najlepšie kamarátky, kúpiť si morča, po škole sa spolu učiť v knižnici a po večeroch piť víno na gauči pri dvoch kelímkoch zmrzliny a ohovárať profesorov.

Schmatla svoju tašku a skôr, než stihol ktorýkoľvek z učiteľov niečo povedať, sa vyrútila von z triedy a zabuchla za sebou dvere. Tie však len narazili do niečieho predlaktia a opäť sa otvorili. Bola pripravená vybafnúť na kohokoľvek, kto to bol. No keď sa dvere otvorili úplne a vyšiel z nich Valter, z očí jej vyhŕkli slzy.

Sadla si na lavičku a tašku hodila niekde vedľa seba. Hlavu si zložila do dlaní a rozplakala sa. Ani v sne by ju nenapadlo, že dokáže tak plakať. Zúfalo. Beznádejne. Zranene.

Na miesto vedľa nej dopadol Valter a položil jej ruku na chrbát. Svoju hlavu si oprela o jeho plece a slzami mu máčala sivú mikinu. Nevidela na neho, ale podľa jeho prerývaného a roztraseného dýchania usúdila, že aj on plače. A tak sedeli na lavičke a plakali. Je úžasné, ako žiaľ spája ľudí.

֍֍֍

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že ten zvuk nie je len ďalšia pesnička ale jej vyzváňanie. Netušila, kto by to mohol byť, ale v nevhodnejšej chvíli to už urobiť ani nemohol. Už navždy chcela len ležať na posteli a počúvať playlisty, ktoré jej za celé tie roky Gwen urobila. Zabudla si však zapnúť letový režim.