Krvavé podrážky

Prológ - Krvavá hádka

Stála pred celou triedou a usilovne sa snažila vyhýbať pohľadu jej najlepšej kamarátky Bethany. No aj napriek tomu ho na sebe cítila. Síce sa na ňu upierali zraky všetkých dvadsiatich spolužiakov, ten jej ju pálil najviac.

Roztrasene si vydýchla a s myšlienkou teraz alebo nikdy spustila: „Odchádzam z tejto školy a prestupujem na Stonemetskú." V triede sa ozvalo tiché prekvapené mrmlanie. Do očí sa jej začali hrnúť slzy, no odmietala ich pustiť von.

,,Nemá to nič spoločné s vami, nie je to pre zlý kolektív, lepšiu triedu by som si snáď ani nemohla priať, ale..." Viac tie slzy udržať nevedela. Cítila, ako jej pomaly stekajú po lícach a čoskoro jej pravdepodobne úplne zničia make-up. No bolo jej to jedno.

„Ide o... iné veci. Dva roky spolu urobili svoje a verte mi, že nič si neprajem viac, ako zostať tu. Ale ja..." Nezvládla dokončiť vetu. Chcela im to vysvetliť ale slzy a vzlyky sa rozhodli inak. A tak iba stála pred svojimi priateľmi a plakala.

Zrazu zavŕzgala stolička a počula niečie kroky. Cez slzy nedokázala určiť, kto to je, no hneď, ako ju ovanula známa škoricová vôňa, vedela, že to je Valter. Jeho paže ju objali a opäť na ňu doľahol ten pocit bezpečia. Ako zakaždým, keď bol on na blízku. Dlho neváhala a hneď mu objatie opätovala.

Valtera spoznala v prvý deň školy. Veľmi rýchlo si k sebe našli cestu a spriatelili sa. Približne po roku ich priateľstva si však Gwen začala postupne uvedomovať, že k nemu cíti aj niečo iné. Valter sa jej páčil. Jeho tmavé zelené oči a husté svetlé vlasy, vždy trčiace na všetky svetové strany. Jeho zmysel pre humor, či cit pre estetiku. Páčilo sa jej, ako sa nad ňou vždy týčil ako hora, ako u všetkých profesoroch zažiaril svojimi vedomosťami.

Všetci vedeli, že tie city sú obojstranné. Dokonca aj oni dvaja. No nechceli to náhliť, aby to neskončilo tak rýchlo, ako začalo. A preto tomu nechávali voľný priechod. No osud sa rozhodol prekaziť im tento románik.

Povzbudená jeho objatím a faktom, že sa vôbec nehneval, pohľadom preletela triedou až kým nezastala na Bethany. Ona sa však na ňu nepozerala. Bronzovými očami sledovala niečo za oknom. Ruky mala založené na hrudi a pery pevne stisnuté. V jej očiach Gwen zbadala lesknúť slzy. Hneď vedela, že s ňou to nebude také jednoduché, ako s Valterom. Bets bude potrebovať celé vysvetlenie.

V tom zazvonilo a všetci si začali hádzať veci do tašiek. Jeden cez druhého sa snažili dostať ku Gwen aby im dala viacej informácii. Jediný kto vyšiel z triedy bez toho, aby sa pridala k ostatným bola Bethany. Hneď ako videla závoj jej čiernych vlasov miznúť v dverách, rozbehla sa za ňou, nechávajúc za sebou kŕdeľ zvedavých spolužiakov.

Vybehla z triedy a prudko sa poobzerala po chodbe. Bethany bola už takmer na konci, o chvíľu už pôjde po schodoch na prízemie.

Vedela, že ju už nedoženie, a preto na ňu zakričala: „Bets! Počkaj!"

Bethany sa na ňu prudko otočila. Pohľadom, z ktorého sršali blesky ju prebodla.

„Čo po mne chceš?!" vybafla na ňu. Gwen ju čo najrýchlejšie dobehla.

„Chcem sa s tebou o tom normálne porozprávať," odpovedala jej zadýchane a so slzami na krajíčku. Bethany si odfrkla a pokrútila hlavou.

„Tu sa nie je o čom baviť."

„Prosím ťa, pokús sa ma pochopiť..."

„Ja mám pochopiť teba?" skočila jej do toho Bethany, „to ty sa pokús pochopiť mňa! Len tak oznámiš triede, že prestupuješ na inú školu o čom som ja, tvoja najlepšia kamarátka, nevedela! Takéto veci sa nedejú zo dňa deň, musela si to plánovať dlhšie. Ešte včera sme boli spolu a ty si to ani len nespomenula! A teraz mám ja pochopiť teba?!" Frustrovane si oboma rukami zašla do vlasov.