Krvavé podrážky

3 - Krvavé správy

Ozvalo sa tiché, opatrné zaklopanie na dvere. Nijako naň nezareagovala. Otec, mama a ani Saul by sa teraz neodvážili vojsť. Ak ich dnu nevpustí, po chvíli odídu. Netušila však, že to nebol ani jeden z nich.

Dvere potichu zavŕzgali. Otvárali sa ťažšie, kvôli všetkým veciach pohádzaným kade-tade po zemi, no Valtera ani to nezastavilo od toho, aby vošiel dnu. Nijako stav jej izby nekomentoval. Nevedel, čo povedať. A možno sa jednoducho cítil presne tak, ako ona. Rozorvaný. Zničený. Porazený.

Bez slova prešiel až ku nej, prekračujúc kopy neporiadku. Sadol si na zem po jej boku, opierajúc sa o posteľ.

Dlhú chvíľu tam v tichosti sedeli. Čakal, kým sa Bethany upokojí, jej vzlyky prehrmia a jej dych sa ustáli. Po takom dlhom čase, čo strávila plakaním mala pocit, akoby v nej už nezostali žiadne slzy.

Pozrela sa na Valtera. Hľadel kdesi do diaľky, no pohľad v jeho očiach prezrádzal, že mysľou je ešte ďalej. Hlavu mal opretú o posteľ, vystavujúc svoj ohryzok prázdnote jej izby, hrudník sa mu pokojne nadvihoval. Chladný večerný vánok z otvoreného okna mu behal pomedzi svetlé vlasy.

„Verím ti," povedala odrazu. Valter sa na ňu pozrel.

„Čo tým myslíš?"

„Nezabil si ju," povedala a obrátila pohľad späť na strop, „pýtali sa ťa na ňu, však?" Vzdychol a pošúchal si oči.

„Hej." Prikývla. Valter si prečistil hrdlo.

„Ďakujem. Asi. Neviem, čo sa hovorí, keď ti niekto povie, že ťa nepodozrieva z vraždy tvojho skoro dievčaťa." Jemne sa na ňu usmial. Smutne mu drobný úsmev opätovala a na malý moment nebolo počuť nič, okrem áut kdesi v diaľke.

„Ja ti verím tiež," povedal jej napokon. Opäť prikývla.

„Dozvedel si sa od nich niečo?" Postavila sa a porozhliadala navôkol. Upratať to tu bude trvať večnosť.

Valter sa postavil tiež a priznal: „No, nie tak celkom. Len to, čo som si z toho vydedukoval. Samé špekulácie a možno a čo ak situácie."

„Špekulácie je jediné, čo máme," zašomrala a začala sa prehrabávať vo veciach na zemi, niečo hľadajúc.

Otočila sa na Valtera, ktorý tam len tak stál a opýtala sa ho: „Nevidel si tu niekde môj laptop?"

Chlapec sa poobzeral po zemi, zohol a spod zošita na biológiu, ktorý sa však ponášal viacej na šalát, ako na zošit, vytiahol, čo hľadala. Oprášil ho od hliny z kvetináča, ktorý pri svojom výbuchu prevrátila a podal jej ho.

„Videl," povedal s úškrnom.

Bethany sa na neho zaškľabila, vzala si ho od neho a položila na prázdny stôl. Sadla si na stoličku a otvorila ho. Kým doň vyťukávala heslo, Valter si pritiahol z kúta vak na sedenie a sadol si. Odomkla obrazovku a na nich sa celkom nečakane vyvalila Bethanina tapeta.

Bola na nej ona s Gwen. Bethany mala prižmúrené oči a s výrazom Jamesa Bonda v tvári mierila na kameru prstovú pištoľ. Gwen bola práve uprostred kýchnutia, jej tvár bola dosť rozmazaná, no stále to bola ona.

Ten deň si dobre pamätala. Gwen chytila chrípku. Ona, ten najväčší hypochonder pod slnkom. Bethany celý deň bombardovala správami.

Prisahám, mám tak plný nos, že ledva dýcham.

Zomieram...

V testamente ti odkazujem Jimmyho. Postaraj sa oňho dobre a neprehadzuj ho moc na smutnú stranu.

Jimmy. Gwenina hnedá plyšová chobotnica so šťastnou a smutnou tvárou. Nikdy ho neotáčala na smutnú stranu. Tvrdila, že sa vždy kvôli tomu cítila previnilo. Vraj len kvôli tomu, že ona sa cíti zle, nemusí nútiť Jimmyho cítiť sa rovnako. Nedala si vysvetliť, že je to len plyšová hračka bez akýchkoľvek citov.

A čo sa kaktusov týka, chcem, aby si si zobrala Jonathana, Valter nech sa stará o Picassa a Žigmunda zasaďte na môj hrob.

Bethany si nemohla pomôcť, musela sa usmiať. Bol to smutný úsmev, samozrejme, no stále úsmev. Vedela, že aj Valterovi sa ten deň dostalo podobných správ. Obaja hľadeli na obrazovku. Na fotku, ktorú urobili, keď ju Bethany aj napriek mnohým varovaniam obsahujúcim slová smrteľne infekčný vírus prišla prepadnúť aj s dvoma balíky vreckoviek, krabičkou čaju a plnou taškou sladkostí.

To bolo ich priateľstvo. Ich vzťah. Dve praštené baby, dve detinské duše, dve sestry.

Otvorila prázdny dokument a zakryla tak tapetu. Valterom trochu trhlo a vrátil sa späť do reality. Napísala Valter – výsluch 1 a pozorne zapisovala každé slovo, kým jej Valter opisoval jeho výsluch.

„Po tom, čo sa to opýtali ich otec doslova vyhodil z domu. A neplytval pri tom nadávkami," zakončil Valter kým Bethany zapisovala poslednú otázku – Aká je vaša veľkosť topánok?

„Znie to, akoby našli nejaké odtlačky topánok na mieste činu," dumala Bethany nahlas a Valter jej dal za pravdu.

„Ak je tu niekto, kto by to mal vedieť, tak to bude..."

„Olivia," povedala Bethany presne v tom momente, ako Valter povedal: „Pani Valendiová." Pozreli sa na seba a pousmiali sa.

„Tak ty ešte nie si na 'zlatko, oslovuj ma menom' leveli?" podpichla ho.

Valter sa oprel rukou o koleno a druhou rukou na ňu s prižmúrenými očami ukázal prstom. „To nie je fér." Bethany na neho žmurkla a uškrnula sa. Potom si zhlboka povzdychla. Sranda musí ísť na chvíľu bokom.

„Nemôžeme len tak vojsť do Valendiových domu a len tak od nich pýtať také informácie. Bolo by to príliš podozrivé." Valterova nálada tiež značne poklesla. Mala pravdu a obaja to dobre vedeli. To by nebol dobrý nápad.

No možno, len možno, by mala iný. Nie lepší, aspoň v istom zmysle nie. Bol... Sama nevedela, čo si o tom má myslieť.

„No," začala nervózne a pošúchala si krk, „ja... ešte som nemala čas ísť za jej rodinou. Možno ak by sme..."

„Vyjadrili sústrasť a priniesli kuracie karí či koláč?"

„Áno," prikývla.

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho. Ísť do Gweninho domu bude niečo, čo bude určite ťažké pre obidvoch z nich. No taktiež to bolo niečo, čomu sa vyhnúť nemohli. Skôr či neskôr by tak učiniť museli.

„Tak teda koláč?" opýtal sa po chvíli Valter s jemným úsmevom na perách.

Bethany sa zasmiala: „Tak teda koláč."

—————

971 slov

Nooo táto kapitola je trochu kratšia 😅ale ospravedlňovať sa nejdem. Aj v knihách to tak občas býva, napríklad som si to všimla v Tróne zo skla. Niektoré kapitoly nekonečných xy strán, iné jednu a pol. A náhodou, mne sa to čítalo tak lepšie  🤷‍♀️