Krvavé podrážky

4 - Krvavý mobil

Bethany strčila koláč do rúry a otočila sa. V tom jej Valter frkol múku do tváre. Zalapala po dychu a s prísľubom pomsty siahla do vrecka s múkou. Obhadzovali sa, behali po celej kuchyni, smiali sa. Vyzerali ako dvaja úbožiaci, celí od múky, no aspoň na malý moment za tak dlhý čas sa obaja cítili naozaj šťastní.

„Mali by sme to upratať, kým sa vráti mama," zasmiala sa Bethany a pozrela na svoj odraz v okne, za ktorým už dávno bola tma, „a tiež si myslím, že obaja potrebujeme sprchu. Takto predsa nemôžeš ísť domov. Môžeš sa umyť u nás, Saul ti určite požičia nejaké čisté oblečenie."

„Ďakujem. Ale choď prvá," povedal jej, „ja sa to tu trochu pokúsim upratať. Predsa len, bol som to ja kto s tým začal."

Bethany sa usmiala. „Ako chceš. Ja som ťa k tomu nenútila." S tými slovami sa otočila a išla rovno do kúpeľne.

Zhodila zo seba špinavé oblečenie, hodila ho do koša na bielizeň a vošla pod prúd vody. Hľadela na zem, ako z nej steká všetka špina a pomaly upcháva odtok. Zamyslela sa nad tým, ako sa jej život za posledné dva dni drasticky zmenil. Jedna hádka, nejaký alkohol a jedna noc a všetko sa posralo. Prišla o Gwen.

Nevedela, ako sa to stalo. A to ju ubíjalo. Tá bezmocnosť, sleposť voči presnému priebehu tej noci. Keď sa dozvie pravdu, unesie to? Bude musieť.

No Valter mal pravdu. Keď s týmto raz začnú, už nebude cesty späť. Budú musieť pokračovať, nech sa deje čo sa deje. A určite sa pre to vystavia nebezpečenstvu. Predsa len, chcú vystopovať vraha, ktorý je ešte stále na slobode. Určite by sa mu nepáčilo mať na krku dvoch tínedžerov, prahnúcich po spravodlivosti.

A možno to ani nebudú schopní urobiť. Možno stratia všetko len preto, aby si uvedomili, že sú iba deti, neschopné rozlúsknuť niečo tak komplikované, ako vraždu dievčaťa, ktoré nikto nechcel mŕtve. A pôjdu na Gwenin hrob každý deň a budú plakať, ospravedlňujúc sa stále a stále dookola.

Mohlo v tomto byť toľko premenných a oni sa do toho púšťali s čistým štítom a podozrením, že sa na mieste činu našiel odtlačok topánky. Mali toho príliš málo.

Vypla vodu a vyšla zo sprchy. Vytiahla zo skrinky dva uteráky. Jeden položila navrch pre Valtera a do druhého sa zakrútila, prebehla do svojej izby a nahádzala na seba nejaké oblečenie.

Bola bláznom, obaja boli, keď sa púšťali do niečoho tak šialeného, ako toto. Ale existuje vôbec niekto, kto šialený nie je?

Vošla do kuchyne a uvidela Valtera zametať múku zo zeme. Na pulte už chladol koláč. Nevyzeral až tak katastroficky, ako čakala.

Zobrala mu metlu z rúk a povedala: „Choď sa osprchovať. Ja to tu zatiaľ dozametám a zoženiem ti od Saula nejaké čisté oblečenie." Valter prikývol a nechal ju samu v stále dosť špinavej kuchyni.

Dozametala zvyšok múky a vyhodila ju do koša. Vytiahla zo skrine handru a vedro a začala zem umývať. Išlo to ľahko, viacej sa obávala čistenia skriniek.

Po pár minútach si povedala, že Valter sa čoskoro bude chcieť dostať zo sprchy, a tak sa vydala do Saulovej izby. Zľahka zaklopala a otvorila dvere.

Závesy mal, ako zvyčajne zatiahnuté, jediné svetlo vychádzalo z obrazovky televízora, v ktorom behali rôzne postavičky a navzájom sa zabíjali. Aké príhodné. Na Saulovom stole bolo okrem počítača a lampy aj nespočetné množstvo riadu. Saul mal ten nepríjemný zvyk nosiť si jedlo do izby a neskôr „zabudnúť" odniesť ho späť do kuchyne. Mamu to nesmierne štvalo. A tak ho raz za mesiac prepadla v izbe a prinútila ho to všetko zniesť dolu a ručne to pred ňou umyť.