Krvavé podrážky

5 - Krvavá studňa

Bethany sa nezmohla na slovo. Ničomu nechápala, jej mozog to odmietal spracovať.

„Ako..." vytisla zo seba a pomalým krokom prešla k Valterovi. Natiahla k nemu roztrasenú dlaň a on jej mobil bez slov podal. Zapla ho a hneď na ňu vyskočila fotka Gweninho obľúbeného speváka. Presnejšie povedané, speváka, ktorého v tom čase obľubovala. Gwen nikdy nevydržala dlho pri jednej pesničke, vždy si ju obohrala až kým  ju znenávidela.

Posunula prstom po obrazovke a vyskočil na ňu číselník, pýtajúc ju o heslo. Štyrikrát stlačila štvorku a mobil sa odomkol.

Pozrela sa na Valtera, ktorý pomaly začal ustupovať. Jeden malinký krok za druhým, potkýnajúc sa o všetko, čo sa mu vplietlo pod nohy. Vystrela pred seba ruky, akoby bol Valter vyplašeným zvieraťom, ktoré nechcela nijako rozrušiť, iba ho upokojiť.

„Valter," šepla potichu, jej hrdlo stiahnuté, „Valter viem, ako to vypadá ale prisahám, prisahám, že netuším, ako sa to tu dostalo." Srdce jej splašene bilo. Vrah bol tu, v jej izbe. A teraz strácala dôveru aj tej jedinej osoby, ktorá jej mohla pomôcť.

Valter krútil hlavou ako divý.

„Ako ti mám veriť?" opýtal sa a srdce jej padlo až kamsi do žalúdka.

Ako jej mohol veriť? Všetko sa stavalo proti nej. Všetko. Hádka, obvinenia, a teraz toto. Na tú noc ani len nemala žiadne alibi. Úplne pokojne to mohla byť ona. Mohla. A on to určite veľmi dobre vedel. Vystrašený chlapec, ktorý práve stratil niekoho, koho považoval za lásku svojho života.

„Zamysli sa nad tým," povedala napokon, „o nič viac ťa nežiadam, len sa nad tým, prosím, zamysli. Alibi možno nemám, ale taktiež nemám motív. Však?"

V jeho očiach videla boj, čo zvádzal, sám so sebou. Veriť, či neveriť? Očami behal medzi ňou a mobilom v jej ruke.

„Ja som sa rozhodla veriť tebe," hlesla s už oveľa pevnejším hlasom, „teraz sa musíš rozhodnúť ty."

Valter zaťal päste a silno spolu stlačil viečka. Po chvíli porazenecky zvesil plecia a uvoľnil sa. Ani si neuvedomila, aký bol celý ten čas stuhnutý.

„Verím ti."

Úľava, ktorú pocítila, bola neskutočná. Naozaj si myslela, že jej neverí. Že ju nahlási na polícii a tým to pre ňu skončí. Škola, budúcnosť. No jedna vec by ju trápila najviac, nechala by za sebou nevyriešený Gwenin prípad a jej vraha spokojne na slobode.

Opäť sa pozrel na mobil v jej ruke.

„Niečo s tým urobiť musíme. Nemôžeme to tu nechať len tak sa povaľovať," povedal.

A Valter mal pravdu. Ak by si Slizký Joyce vybavil povolenie na prehliadku jej izby, bol by to jej koniec. Musia sa ho zbaviť čo najskôr. Teórie ako a prečo sa tu vôbec dostal prídu neskôr.

„Ale čo?" Pozrela sa na neho, cítila, že ju pomaly ale isto dostáva panika. Vrah bol tu, v jej izbe. Dotýkal sa jej vecí, dýchal jej vzduch. Schoval tu dôkazy, ktoré by smerovali priamo k nej. Viac ju ale trápilo ako blízko bol k tým, ktorých milovala. Otec, mama, Saul, dokonca aj Valter. Všetkých ohrozila už len svojou existenciou.

Valter si všimol paniku v jej očiach. Pristúpil k nej a nesmelo ju objal.

„To nechaj na mňa."

֍֍֍

Obaja zoskočili z bicyklov a Bethany striaslo, keď sa do nej oprel chladný nočný vzduch. V ruke pevne zvierala Gwenin mobil, zatiaľ čo Valter ju viedol ku studni.

„Majitelia tejto farmy sú práve na synovej svadbe. Nemusíš sa obávať, žiadne kamery, žiadni ľudia. Len my, mobil a smrad koní," zamračil sa smerom ku stajniam a Bethany sa nedokázala ubrániť tichému uchechtnutiu.

Zdvihol zo zeme kameň a hodil ho do studne. Po dosť dlhej chvíli začuli tiché čľupnutie, šplhajúce sa hore stenami studne. Pozrel sa na Bethany a takmer nebadateľne prikývol. So zatajeným dychom a bez zbytočného otáľania pustila mobil dolu studňou.

Ešte doma ho podrobne preskúmali, hľadajúc akékoľvek užitočné informácie, ale márne. Vrah dokonca vymazal históriu Gweniných hovorov, zneškodňujúc tak akúkoľvek stopu, ktorá by k nemu viedla. Buď vedel jej heslo alebo ho uhádol. Nalejme si čistého vína, Gwenino heslo nepatrilo medzi tie najsilnejšie.

Na spodku studne sa ozvalo tiché čľup, po ktorom už nasledovala iba ozvena a ticho. Rozhodnutie bolo učinené a nedalo sa už zvrátiť. Dobre vedeli, čo chceli urobiť. No až vtedy, keď mobil opustil končeky jej prstov a bezmocne padal na dno studne, až vtedy na nich plne doľahla vážnosť situácie. Zbavovali sa dôkazov. Porušili zákon, snažiac sa o spravodlivosť. Ten paradox ich takmer rozosmial.

Odtlačky prstov boli zmyté, mobil nepoužiteľný. Čokoľvek, čo mohlo ukazovať k nej bolo preč, len tak. No rovnako aj všetko, čo ich mohlo doviesť ku vrahovi.

„A opäť nemáme nič iné, ako tie posraté odtlačky topánok," zamrmlal Valter a zdvihol svoj bicykel zo zeme, „poďme."

—————

762 slov

Dneska tu máme trochu kratšiu kapitolku :D iný deň ako zvyčajne, ale vari to neprekáža. Úprimne, vediac, ako sa to všetko skončí, je teraz vtipné sledovať, akí sú tí dvaja naivní. Ale tak vari sa čoskoro spamätajú

Oh a btw, šťastné a veselé!! Stále neverím, že tu už sú Vianoce 🙈