ELLIOT (w/Niall Horan)

≈ 5 ◦ Dvere do budúcnosti ≈

"Sometimes when we take a break, we may find that solutions then present themselves." ~ Catherine Pulsifer

„Dopekla aj s týmto!" zakričí Jack na celú telocvičňu, keď mu praskne ďalší balónik, ktorý sa snažil naplniť héliom. Nad hlasným výbuchom so strachu mierne nadskočím, no ihneď sa zas upokojím. „Načo tu vlastne sme? Aj tak tu robíme viac škody ako úžitku," prasknutú elastickú gumu hodí kdesi za seba a zmorene si sadne na zem.

„Prihlásili sme sa ako dobrovoľníci na výzdobu a prípravu plesu, musíme to dokončiť," oznámim mu situáciu, do ktorej sme sa dostali a bez problémov zaviažem šnúrku na ďalší nafúknutý balón modrej farby. Ten sa bez dotyku ostane vznášať nad zemou pod vplyvom vzácneho plynu.

„Áno, ale to bolo predtým než som sa dozvedel, že máš šancu dostať sa na LACM! Nemali by sme skúšať? Radšej by si mal dopisovať nové pesničky, a nie srať sa tu s výzdobou na náš ples," rozhodil rukami nad mojím uvažovaním.

„Chcem tu stráviť ešte čo najviac času, ktorý mi ostáva. Neuveríš, ale ťažko sa mi odtiaľto bude odchádzať," hlboko som si povzdychol a začal púšťať hélium do ďalšieho balóna, tento krát striebornej farby.

„V tom máš pravdu, tie štyri seniorské roky prešli neuveriteľne rýchlo, naopak tie juniorské sa tiahli pekelne pomaly," dal mi za pravdu.

„To preto, lebo sme sa ešte nepoznali," doberal som si ho.

„Tie šialené spomienky nám nemôže nikto zobrať, za ten krátky čas sa toho stihlo toľko stať, že mi to príde nereálne," nechal sa vtiahnuť do nostalgie.

„Teraz neviem, ktoré myslíš," uchechtol som sa, „to, ako sme posprejovali školské logo na hlavnej chodbe alebo to, ako si prehral stávku a prebehol celú školu nahý?"

„Nebola to celá škola!" začal mi ihneď oponovať.

„Tak prepáč, väčšina z nej," žmurkol som naňho a pustil z rúk ďalší balónik, ktorý sa vzniesol nad naše hlavy.

„Mám ti ja začať pripomínať tvoje trápne zážitky? Neviem, či sa ti to bude páčiť," so smiechom sa mi začal vyhrážať.

„Žiadne nemám. Ja sa, na rozdiel od teba, viem správať," zasmial som sa a do zamračenej tváre mu hodil modrý balón.

„Áno? A čo napríklad vtedy, keď si sa na Halloween od strachu pošťal?" pripomenul mi asi jeden z najhorších dní môjho života.

„Zavrel si ma do rakvy, Jack, a mal som iba pätnásť! Mala to byť nevinná školská prespávačka, a ja sa na druhé ráno zobudím v stiesnenom, chladnom priestore, v ktorom sa nemôžem pohnúť ani do jedného boku. A keď si na vrch začal sypať hlinu? V ten moment moja duša opustila telo," oživil som mu pamäť s týmto jeho miernym žartom.

„Čo ti mám na to povedať, už som nezniesol počúvať, ako stále hovoríš o tvojom milovanom Edgarovi Allanovi Poeovi, tak som sa trošku inšpiroval jedným z jeho diel na školský Halloween," pokrčil ramenami, akoby sa nič nedialo.

„Naozaj si si musel vybrať práve príbeh The Premature Burial? Vytvoril si mi doživotný strach z predčasného pochovania, ty magor!" Telom mi prešli nepríjemné zimomriavky. Kedysi tá kniha patrila medzi moje najobľúbenejšie od toho autora, teraz sa jej vyhýbam širokým oblúkom. Keď som ležal v tmavom priestore, bez šance na únik, pochopil som obavy hlavnej postavy tej knihy, ktorá zažívala to isté. Už nikdy sa na tú knihu nebudem pozerať ako doteraz.