ELLIOT (w/Niall Horan)

≈ 4 ◦ Druhá šanca ≈

"Sometimes, life gives you a second chance, because you weren't ready the first time."

Nohami som mierne pohojdával vo vzduchu, zatiaľ čo som sedel na vyvýšenej ploche podobnej javisku vo veľkej telocvični v našej škole. Obdivoval som výzdobu, ktorá bola všade okolo mňa. Ľudia to tu pripravovali na deň D, teda na náš ples po ukončení seniorského ročníka, po ktorom nás ešte čaká udeľovanie diplomov. Všetko tu bolo zladené do strieborno-modrej farby. Dokonca som mohol zbadať zopár balónikov, ktoré sa povaľovali kde-tu po zemi, iné sa zas vznášali pod vplyvom hélia na motúzikoch. Farebné stuhy lemovali okraje stolov, ktoré boli rozmiestené do tvaru písmena U po obvode miestnosti. Tým pádom v strede zostával obrovský priestor na večerný program, ktorý sme si pripravili. Stoličky boli zahalené do bielych plachiet, čo im pridalo na elegancii. Samozrejme nemohla chýbať ani obrovská červená mašľa vzadu na opierkach.

Zrak mi zastavil na veľkom rebríku v strede voľného priestoru, ktorý sa ťahal smerom nahor. Hlavu som preto zaklonil mierne dozadu a očami prechádzal po kovových stupňoch až na samý vrch. Zopár ľudí práve pracovalo na ďalšej výzdobe v podobe obrovských stúh, ktoré sa tiahli od stredu stropu miernym oblúkom ku kraju, odkiaľ ich konce voľne dopadali pozdĺž stien až k zemi.

Som úprimne zvedavý na konečný výsledok. Je iné pozerať sa na to teraz, ako keď tu budem vstupovať spoločne v zástupe s ostatnými seniormi v našom ročníku. Je to naozaj celé zvláštne. Doteraz som si ani neuvedomoval, že práve ukončujem ďalšiu podstatnú časť môjho života. Ale čo bude ďalej, keď sa táto kapitola uzavrie? Čo sa stane s Midnight Crew?

„Elliot!" skríkne na mňa hlas, kvôli ktorému odvrátim zrak od ľudí pracujúcich vo výške stropu telocvične. Vykoľajene sa postavím na nohy a snažím sa udržať rovnováhu na okraji pódia. Hlavu sklopím dole, aby som sa mohol pozrieť na človeka, ktorý ma vytrhol z uvažovania. Pri zistení, že ide iba o Jacka som si opäť sadol na moje predošlé miesto.

„Áno?" nechápavo som nakrčil obočie. Mám z neho dosť nepríjemný pocit. Vtrhne tu ako víchrica a netvári sa úplne nadšene.

„Kde, doriti, trčíš! Hľadám ťa po celej škole, ak nie aj mimo nej," rozhodí rukami a pristúpi bližšie k vyvýšenému pódiu.

„Vyzeráš odtiaľto zhora dosť naštvane. Stalo sa niečo?" Na tvári vyčarujem úsmev, ktorý ho vyprovokuje ešte o niečo viac.

„Vysvetlím ti to po ceste, teraz hybaj dole!" rozkáže mi s obočím stiahnutým od nervov.

„Veľmi sa mi nechce, je odtiaľto celkom pekný výhľad," nestihnem ani dopovedať, keď pocítim okolo môjho členku dotyk jeho ruky ako ma potiahol smerom nadol. Rukami som sa reflexne zachytil kraju pódia, aby som aspoň týmto spôsobom zmiernil môj dopad. Z úst mi vyjde pridusený výkrik a mal som pocit, že pri tomto páde sa mi pred očami prehral celý môj život.

„Si normálny? Mohol som sa dolámať! Ako by sme hrali na plese?" začnem mu nadávať do tváre, keď už stojím pevne nohami na zemi.

„O jedného menej ešte nevadí, stále sme dvaja, takže sme v prevahe," zdrapne ma za lakeť a vedie pomedzi nedokončenú výzdobu telocvične ku východovým dvojitým dverám.

„Budem sa radšej tváriť, že som nič nepočul," zamrmlem si pre seba, pretože Jacka by to aj tak nezaujímalo. Už som sa naučil, že jeho debilné poznámky si nemôžem brať k srdcu, no niekedy sa tak pozastavím, že či to tento chalan náhodou nemyslel vážne. Jeho ľadový tón dokáže naozaj zamraziť.