ELLIOT (w/Niall Horan)

≈ 8 ◦ Smútok za úsmevom ≈

„Behind every sweet smile, there is a bitter sadness that no one can ever see and feel." ~ Tupac Shakur

Cez noc som sa prehadzoval zo strany na stranu. Spánok si ku mne nenašiel cestu ani po hodinách snaženia sa. To bol pravdepodobne dôvod, prečo som vstal celý dolámaný, unavený a bez chuti do života.

Celú noc som namiesto spánku držal v rukách dva zápisníky. Jeden môj osobný, druhý Midnight Crew. Porovnával som ich, hľadal rozdiely, no najmä uvažoval. Milujem hudbu, ale nechcem sa stať jej otrokom. A presne tým by som bol, keby dovolím našej menšej skupine rozrásť sa. Avšak neznamená to potom, že Jacka a hlavne Briana len oberám o sen?

Tmavovlasý dáva veľmi dobre najavo, že máme šancu vo svete. Chce sa stať slávnym, ale nevidí následky skryté za jej oponou. Jack sa prikláňa skôr k môjmu názoru, aspoň si to myslím. Obaja si vážime náš súkromný život, ktorý sa každým dňom pomaly ale isto vytráca. Ľudia nás začínajú spoznávať aj mimo našej školy, čo si Brian neskutočne užíva. Je vidno, že tento spôsob života by mu ani trochu neprekážal.

Ja však v sláve žiť nemienim, preto sa stále bližšie prikláňam k možnosti, že kapelu opustím. Zdá sa mi to ako najlepšie riešenie, ktoré skôr či neskôr budem musieť podstúpiť, ak pôjdem na vysokú školu. Chalani nebudú ovplyvnení mojimi názormi a môžu si vytvoriť o situácii vlastný názor. Tu nastáva ďalší problém, a tým sú skladby. Ako by sme to urobili? Nechal by som ich meno rásť na niečom, čoho som hlavne ja sám tvorcom? Nejde mi o peniaze, to ani z ďaleka, ale moja hrdosť mi nedovolí nechať sa využívať na tvorbu piesní.

Oznámim im to po plese. Je fér, aby vedeli o mojich plánoch vzdať sa Midnight Crew, aj keď sa mi neskutočne ťažko opúšťa niečo, čo sme budovali päť dlhých rokov. Kto však vedel, že nevinná školská kapela sformovaná náhodne za jeden deň začne naberať na úspechoch každým dňom čím viac.

Nemôžem pridávať zatiaľ starostí navyše, a už určite nie dnes, keď ide o jeden z najťažších dní Jacka. Sľúbil som mu, že ho dnes nechám osamote, čo sa aj posnažím splniť. Určite budem tipovať správne, že dnes do školy môj najlepší priateľ nezavíta, o to viac sa mi tam absolútne nechce ísť.

Aj keď s veľkou nechuťou, prinútil som sa postaviť z vyhriatej postele. Avšak na to sa ozvalo moje telo s prívalom tupej bolesti v hrudníku a neschopnosti nadýchnuť sa. Tento stav som už veľmi dlho nezažil, preto som sa dezorientovane ohliadal po miestnosti s cieľom nájsť môj inhalátor.

Astmatický záchvat som nemal už niekoľko mesiacov, preto som nechápal, prečo sa dostavil až teraz. Myslel som si, že sa to zmiernilo, preto som vysadil moje prevenčné používanie inhalátorov, čo bola asi tá najväčšia chyba.

Rozišiel som sa ku schodom, pridržiaval som sa steny vedľa mňa, pretože som sa bál, aby som nestratil vedomie. Každou sekundou sa mi dýchanie zdalo ako namáhavá činnosť. Svaly v pľúcach sa mi kŕčovito stiahli, dýchacie cesty sa zúžili natoľko, že z úst mi vychádzalo len slabé chrčanie.

„Dobré ráno, zlatko," mama sedela za stolom s novinami a kávou v ruke, nevšimla si, že so mnou nie je niečo v poriadku.

„Mami..." zašepkal som s pokusom o dlhšiu vetu, „inhalátor... modrý... ja..."

V maminých očiach sa zjavila panika, noviny a šálku položila na stôl tak rýchlo, že energický nápoj skončil vyliaty na drevenom povrchu. So sipivým dychom som sa posadil na gauč, oprel som sa a dlaň položil na hrudník s túžbou po vzduchu.