Complicated

14. časť - Adopcia

V tejto časti vás čaká scénka s Remym a Peterom, a taktiež sa dozviete, čo sa stane v riaditeľní ;)

Tak sa tešte :D A nezabudnite komentovať! ^^

Z REMYHO POHĽADU

"Čo zlatko, už ťa to nebaví?" opýtal som sa Petera. Dnes večer sme sa rozhodli dať si maratón v X-Men filmoch. Sedeli sme na mojej posteli a pred ňu sme postavili stolík s notebookom. Dúfal som, že Tyran sa tak skoro nevráti, no Pinka mi volala, že ho videla ísť na nejakú párty čiže by to malo byť v pohode.

Otázku som položil Peterovi preto, lebo sa tváril akosi nezaujato. Každú chvíľu mu pohľad behal po izbe a v podstate pozeral kamkoľvek okrem obrazovky. Čo som samozrejme nemal ako vedieť, keďže som poctivo sledoval film a nie Petera. Samozrejme.

"Len ma trochu bolia nohy," usmial sa a na lícach sa mu objavili jamky. "Možno by sme si mohli ľahnúť a položiť ten notebook na posteľ?"

"Uhm," prikývol som a spravil som, čo Peter navrhol. Onedlho sme sa už tlačili vedľa seba na nie príliš širokej posteli. Lakte sa nám dotýkali a ja som cítil Peterovu chladnú pokožku. Vždy ju mal chladnú. Niežeby som často chytal jeho pokožku.

Ktovie prečo sa mi začalo oveľa horšie sústrediť na film.

Začalo mi byť trochu nepohodlne, preto som sa ponúkol, že pôjdem spraviť popcorn. Keď som sa vrátil, Peter sedel a notebook bol opäť položený na stole.

"Nejak často meníš polohy, nezdá sa ti?" nadvihol som obočie.

Peter rozpačito pokrčil plecami. "Keď má človek také dlhé nohy ako ja, je to ťažké."

Zasmial som sa. "Okej, ty modelka."

Peter si odfrkol. "Nikdy mi to neprestaneš vyhadzovať na oči, všakže?"

"Hmmm," tváril som sa, že rozmýšľam, "najprv mi musíš venovať fotografiu s autogramom."

"Ty si somár."

"Chcem si ju vyvesiť nad posteľ."

"Na čo, keď tam máš živú verziu?"

"Živej verzii nemôžem dávať pusu na dobrú noc predsa."

Peter sa akosi odmlčal a ja som si uvedomil, čo som povedal. Cítil som, že sa začínam červenať a to nie je dobré znamenie. O chvíľu začnem trepať hovadiny a potom sa dostanem do ešte trápnejšej situácie.

"Ehm," odkašľal som si a podal som mu popcorn. "Ak chceme stihnúť aj Days of Future Past, mali by sme pozerať."

Peter prikývol, ja som stlačil play a po zvyšok filmu som sa naňho pre istotu poriadne nepozrel.

Z TREYOVHO POHĽADU

V riaditeľni okrem riaditeľky sedela akási neznáma žena. Mala blond vlasy asi po plecia, trochu strapaté a hnedý kabát. Venovala mi hanblivý úsmev a ja som na ňu len nechápavo hľadel. V živote som ju nevidel.

"Nechám vás osamote," tajuplne povedala riaditeľka a len tak si odkráčala.

"Trey," ozvala sa tá žena. "Možno by si si mohol... sadnúť."

Váhavo som vykročil k jednej zo stoličiek a usadil som sa. Hľadel som na ňu, čakajúc, kým mi vysvetlí kto je. Vyzerala, že tie slová z nej len ťažko lezú.

"Vieš, nedávno.. som bola v leteckej havárii. Som jedna z mála preživších. Prinútilo ma to premýšľať... o mojom živote, o mojich voľbách.. čo všetko som mohla mať."

Bol som čoraz viac zmätený.

"Tak som si povedala, že by som mohla skúsiť napraviť aspoň niečo zo škody, ktorú som napáchala. Možno som to mala nechať tak, vidím, že si vyrástol v dobrom prostredí."

Cítil som potrebu niečo povedať. "Prepáčte madam, ale kto vlastne ste?" Dúfal som, že to neznelo neslušne.

"Och, ty to nevieš. Samozrejme. Trey, ja som tvoja biologická mama."

"Prosím?" Toto musí byť nejaký omyl, pomyslel som si. Aj som to nahlas povedal.

"Bola som ešte veľmi mladá, keď som otehotnela, nebola som pripravená mať dieťa. Navyše som lietala v drogách a alkohole... preto som ťa dala na adopciu."

"Ale ja mám rodičov! Aj staršiu sestru!" protestoval som. Táto žena bola očividne nejaký blázon. Neexistovala možnosť, že by som bol adoptovaný... alebo predsa? Je pravda, že som nikdy nevidel fotky, keď bola mama so mnou tehotná. A taktiež som sa na svojich rodičov moc nepodobal. Ale to nič neznamenalo.

"Viem. Najala som si súkromného detektíva a ten mi to povedal. Dal mi tiež adresu tejto internátnej školy. Hoci som vedela, že sa máš dobre a adoptovala si ťa slušná rodina, potrebovala som to vidieť na vlastné oči... chcela som vidieť teba."

Pokrútil som hlavou. "Prepáčte, naozaj si myslím, že ja nie som tá správna osoba." Vyšiel som von z riaditeľkinej kancelárie, v ruke krabička cigariet, bol som pripravený ich vyfajčiť hneď niekoľko. No najprv som si musel zavolať.

"Mama?"

"Trey? Zlatko, stalo sa niečo?"

"Vlastne áno. Je nejaká možnosť, že- nie som.. že ste ma... adoptovali?" slová mi vychádzali z úst len ťažko. Veril som, že to nie je pravda a preto som nechápal prečo.

Moja mama sa odmlčala.

"Trey..," začala.

"Povedz mi, že to nie je pravda," precedil som pomedzi zuby.

"Mrzí ma to. Chceli sme ti to s ockom povedať ešte v minulý rok, no potom si šiel na tú internátnu školu a nechceli sme sa ti vzdialiť ešte viac..."

"Takže ste mi klamali." Nemohol som tomu uveriť. Všetko bola lož. To, kým som bol, ľudia, ktorí ma vychovali. Cítil som sa, akoby nič z toho nebolo skutočné.

"Trey-," pokúsila sa moja "matka" opäť niečo povedať.

"Nehovor moje meno," odvrkol som. Aj tak mi ho určite nevybrala ona. Ktovie, či to bola tá žena čo bola v škole alebo nejaká sestrička.. veď som ani netušil kto vlastne som.

Počul som, ako sa jej v telefóne zachvel hlas. No v tej chvíli na tom nezáležalo. Krutá pravda ma ničila, život, aký som poznal sa mi rozpadal pred očami.

Ukončil som hovor a roztrasenou rukou som si zapálil cigaretu.