Matka na prenájom

2. Kapitola

Celá rozčúlená zabuchnem dvere ešte aj v mojom byte. Nechápem ako si ten idiot mohol myslieť, že by som bola schopná spraviť niečo také.

Odfrknem si a zhodím sa na gauč. Už si konečne chcem vyložiť nohy na gauč a nič neriešiť, keď vtom mi niekto zavolá. Prevrátim očami a otrávene pozriem na telefón. Šéfka, povzdychnem si a príjmem telefonát.

,,Áno?" poviem s čo najviac falošným úsmevom na tvári. Som naozaj zvedavá, kvôli akej blbosti mi volá tentokrát.

Minule mi volala, že si zabudla zatvoriť okno na byte a jej milovaná mačička prechladla. Ó, a aby som nezabudla, povedala mi, že to je všetko moja chyba, pretože som vlastne stála pod jej oknom a úplne všetko som videla.

,,Máš padáka!" zakričí na mňa a ja si odtiahnem mobil od ucha. Čo to do nej zase vošlo?! Mobil si znovu priložím k uchu.

,,Smiem vedieť prečo?" spýtam sa nechápavo. Nič zlé som nespravila. Nemôže ma predsa len tak vyhodiť, alebo?

A vtedy mi to došlo. Dvadsať minútové meškanie na donáške jedla pre veľmi vplyvného človeka. To snáď nie je možné! Ten chlap sa naozaj rozhodol mi zničiť celý život! Tak toto mu len tak ľahko neprejde! Možno nemám takú veľkú moc ako on, ale ani so mnou si nikto zahrávať nebude!

,,Dali ste facku Nemesiovi Diazovi po tom, čo ste mali dvadsať minútové meškanie! Vy môžete byť rada, pokiaľ vás vôbec ešte niekde zoberú, pretože s rozvážaním jedla sa môžete rozlúčiť!" znovu zakričí a ja som nútená už zase si odtiahnúť mobil od ucha.

Dobre, toto som čakala. Počkať! Odkiaľ vie o tej facke?! Pokiaľ jej ten chlap volal, tak skončí.

,,Dobre," poviem a zruším hovor.

Wow. Práve ma tá čarodejnica vyhodila z práce po tom, čo som u nej pracovala dva roky a rozvážala najviac jedla. Uži si skrachovanie podniku ty čarodejnica, pretože bezo mňa to dlho už nebude stáť.

Diabolsky sa uchechtnem nad tou myšlienkou a konečne si vyložím moje boľavé nohy na gauč. Na jednej strane som rada, že ma vyhodila. Aspoň mi ušetrila nekonečné bolesti nôh po tom, čo som oblehla celé Chicago aspoň dvakrát denne.

Začnem si masírovať nohy a jemne zavzdychám, keď prejdem cez boľavé miesta. Kebyže mám priateľa, tak toto ho nútim robiť každý deň, pretože je to sakra úžasné.

Keď už bolesť konečne trošku utíchne, rozhodnem sa, že si spravím menší ,,výletík" do chladničky. Otvorím ju a zistím, že je kompletne prázdna. Naštvane zavrčím a s buchnutím ju zatvorím.

Dobre, vyzerá to tak, že musím ísť na nákupy. Neunúvam sa prezliecť do niečoho iného, len sa obujem a idem von.

Cestu do obchodu si zvolím cez park. Zhlboka sa tu aspoň nadýcham čerstvého vzduchu. Usmejem sa, keď uvidím, ako sa deti spolu hrajú. Nikdy mi nevadili hlasné a ukecané deti, keďže aj ja som bola taká. No dobre, ukecaná som ešte stále.

Dôjdem ku koncu parku a úsmev mi zamrzne, keď počujem detský plač. Ihneď sa pozriem tým smerom auvidím malého chlapčeka, ktorý plače, ale snaží sa upokojiť ešte menšieho chlapčeka. Podídem k nim.

,,Ahojte, prečo plačete?" spýtam sa ich jemne a čupnem si.

,,Nevieme nájsť ocka. Hrali sme sa, ale stratili sme sa," povie ten vyšší cez slzy. Povzdychnem si a rukou mu zotriem slzy.

Postavím sa a obidvoch chytím za ruky. Usmejem sa na nich. ,,Tak poďte, nájdeme vášho ocka, ale najprv mi musíte povedať, ako sa voláte vy a ako sa volá váš ocko."