Dvaja Impresionisti

1. Električky sú tu main characters

"Mami ! Idem do Bratislavy prídem domov okolo desiatej večer !" Zakričala som na mamku a vyštartovala z domu na vlak. Žijem len kvôli jednej veci. Hokej, ak by som mohla stretnúť slovenských hokejistov, asi by som skákala štyri metre do výšky, od radosti. Ale čo sa nestalo ? Dnes idem do Bratislavy stretnúť sa s našimi hokejistami. Keby šlo len o nich, ide o jedného jediného, ktorého chcem tak veľmi stretnúť. Ach, Juraj Slafkovský. Najlepší slovenský strelec za niekoľko rokov.
"Do Bratislavy, jeden lístok prosím." Pozrela som na predavačku lístkov. "Budú to dve eurá a päťdesiat centov." Dala som jej lóve a šprintovala do vagónu. Sadla som si na prvé sedadlo a pozerala von oknom na okolie. Vlak sa začal pohybovať a o niekoľko minút som bola na prvej zastávke. Vo vlaku som zaspala a zobudila sa na nepríjemný zvuk bŕzd.
"ouaaah," zívla som si a pretiahla chrbát "aké to krásne byť zase niekde von na čerstvom vzduchu. A teraz pochodom vchod na nejakú električku, ktorá ma vezme na námestie v Bratislave. Hm, vyzerá to tak, že ďalšia električka ide až za polhoďku, to prejdem aj peši." Odišla som zo zastávky a prešla sa na námestie.

"Šiši miši ? TO SÚ ONI !" Padla mi sánka keď som videla kvantum ľudí na námestí a očkom zazrela za nimi mojich idolov. "Ako sa k nim dostanem ? Veď to je ľudí ako piesku ! Niečo vymyslím." V tom som si všimla veľmi "nenápadnú" dodávku, na ktorej bolo niečo napísané v slova zmysle ako "čistiace potreby" keď som prišla k dodávke bližšie počula som smiech. Hneď mi bolo jasné o koho smiech ide. Ale, to nebol Jurov smiech. "Huh ? Prečo sa smejú v tej dodávke nevidia snáď, že tu sú hokejisti ? Smutné." Ale keď som sa započúvala, počula som Jurov hlas. Hneď som to vedela, že to bol on.
"Dobre kamoši ! Musím ísť už, veľa dievčat ma tam von čaká, určite tie autogrami nechcem vybavovať tri hodiny." To bol on, vedela som to ! Kristušácka dolina ! Ale kam sa skryjem ?" Bola som hneď za dverami dodávky. V tom sa dvere otvorili a na mňa sa pozrel slovenský tréner. "Um, dobrý deň ja len že... um" čo som mala povedať ?! Veď to bol ich tréner bože môj Y/n ty si tak, JAJ BOŽE ! "Slečna ak by ste sa odstúpili ?" "Jasné, eh pardon !" Išla som sa prepadnúť a chcela sa zakopať pod zem. Keď mi už bol chrbtom, otočil sa a povedal mi. "Hej, inak keď si tu, nechceš rovno autogram ? Možno aj fotku ?" Príležitosť sa dostať bližšie k Jurajovi ? Pravdepodobne ! "Mhm, áno prosím !" Dali sme si fotku, podpísal sa mi na ruku a jeho fotku. Síce to nebol Juro ale myslím, že to je samozrejmý pokrok.

"Obedná prestávka chlapci !" Zakričal sekuriťák, lenže sa stalo niečo "nečakané", dav ľudí sa nejako spojil s hokejistami, začali sa tam podkýnať, ale vec, na ktorú pravdepodobne nikdy v živote nezabudnem. Tým ako sa ľudia tlačili a strkali do hokejistov som sa dostala k Jurovi. "JAU ! KĽUD !" Zakričal a naše hrude sa stretli. "Um, čau ! Hah ake zaujímavé, že som ťa stretla." "JURKO UROB SI SO MŇOU FOTKU, NO TAK POĎ SEM !" Zakričalo jedno dievča, Juraj sa ňu iba pozrel, a pozrel sa naspäť na mňa. "Počuj. Ak ma vieš z tadiaľto dostať, môžeš so mňou stráviť hodinu mne je jedno len ma z tadiaľto dostaň !" Nemala som poriadne ani šajnu čo povedal kvôli kriku fanúšikov, ale vedela som, že sa asi necíti moc komfortne. "Dokážeš si ma vyhodiť na svoje plecia ?" Mätúco sa na mňa pozrel a potom ako keby mu žiarovka zasvietila v gebuli sa na mňa usmial a skúsil ma vyhodiť na svoje plecia. "Dobre tak to skúsime. 1! 2! 3! Hopá!" Nejakým zázrakom som sa mu vyštverala na plecia. "Vidíš niečo ?!" Zakričal na mňa. "Áno ! Otoč sa do prava ! Poviem ti kedy sa máš zastaviť !" Asi kývol na súhlas a keď sme boli v správnom uhle rozbehol sa pomedzi ľudí a smerovali sme do najbližšej električky. "POČKAJ VEĎ SPADNEM !!!" Zakričala som v električke. "DRŽ SA !" Samozrejme si všetci vieme domyslieť čo sa stalo. Tým ako sa električka pohla, sme sa strepali na podlahu električky a videli sme hviezdičky. "Ježišku na krížku ! Si v pohodke ?" "Áno, och spadla som rovno na gambu !" To som si ešte neuvedomovala, že Juro je priamo nadomňou a pozerá sa mi do očí. "No tak vstaň, veď si spadla iba na hlavu." Mala som sto chutí ho z tej električky vyšmariť. Potiahol ma za ruku, lenže keď som otvorila oči každé jedno oko v električke bolo upriamené na nás. "Ajaj" povedala som ale Juraja to nijak netrápilo a sadol si na prvé sedadlo, ktoré bolo voľné. Sadla som si k nemu. "Ako ťa môžem volať ? Ani si sa mi nepredstavila." Pozrel sa na mňa s úprimným a kľudným výrazom. "Ah, no Y/n. Ale ty na mňa pozdejšie zabudneš. Heh."
"Myslím, že na Teba tak ľahko nezabudnem
Y/n." Kus sa pousmial a začal sa chychotať. "Čo ti je smiešne ?" Pozrel sa na mňa. A začali sme sa smiať. "No vieš Y/n, neviem čo by som robil ak by som tam zostal, niekto mi asi ukradol mobil, čiže sa mi nemá kto dovolať." Presne som vedela kam tým mieri. "Tak si požičaj môj, nie je to problém." Pozrela som sa naňho a usmiala sa. "Máš to u mňa Y/n !" Ha kebyže len vie, čo všetko má ešte u mňa.