Dvaja Impresionisti

Jediná oslava

* o mesiac *

Pred 5 dňami som sa rozišla s Jurajom. "Prečo sa toto deje ? Za čo som si to zaslúžila. Ani mi nepovedal prečo !" Sedela som na posteli, dumala nad životom. Bola to moja chyba ? Koho keď nie moja.
V tom mi brnkla na mobile správa od mamy. "Ideme do Bratislavy, obleč sa slušne ideme na návštevu za mojimi kamarátmi zo strednej. Za 20 minút som doma." Písalo sa. "A čo ja s tým teraz. Nechce sa mi, len nedávno som sa rozišla s Jurajom a nevydržalo nám to ani 2 mesiace. Nechcem tam ísť. Nemám náladu." Predsa som sa išla obliecť, premýšľala som koho by práve moja mama mohla mať v Bratislave, veď nikdy tam nemala za potrebu chodiť. Až do teraz.
Za 20 minút som bola už hotová. Keď som vyšla na ulicu, už ma tam čakala mamka.

"Vidím, že si si dala záležať na svojom outfite." Oznámila mi aj keď nie vždy sa jej páčilo to čo som si hodila na telo. Mala som na sebe roztrhané rifle a Nirvana tričko. Sadla som si do auta a dala si pás, "Za kým ideme ? Koho máš v BA ?" mamina iba pozrela na mňa a pousmiala sa, "Uvidíš, keď tam prídeme." 

"Máš jej lokáciu, Tulipán ?" 

"Áno, mám. Práve ide s jej mamou smerom na Bratislavu." 

"Skvelé, vynikajúca práca, Tulipán." 

Vystúpila som z auta, pred nami bola vysoká budova. "Toto je ono ?" Opýtala som sa mamy, "Áno." Vykročili sme po schodoch, kde nás čakala mne celkom povedomá žena. "Ahoj Gabika ! Ako sa mi máš." Po tom incidente s Šatanom som nezabudla. Bola to Ďurova mama. "Ahoj, Y/n dlho sme sa nevideli, pozívam ťa na malý drink, dáš si ?" Prikývla som na súhlas a Gabriela ma zobrala do najbližšieho baru. "Je mu za tebou smutno. Nebola to vraj tvoja chyba." Medzitým ako sme popíjali limonádu, mi Gabriela rozprávala o tom, ako si Juraj po našom rozchode vylieval srdce, že mu veľmi chýbam, ak by mal ešte jednu šancu, všetko by bolo inak. Po krátkom drinku sme sa vrátili na oslavu. "Úplne vzadu je Juraj, choď za ním, pokecajte." Uhm, okej. Vybrala som sa za Jurajom, ktorý bez duše sedel na stoličke a jedol koláč. "Ahoj." Pozdravil sa mi. "Počuj, fakt mi je ľúto, ako to medzi nami skončilo. Chcem to napraviť, ale neviem ako. Na moje správy mi neodpovedáš, neviem čo ďalej,..." Juraj sa pozrel na mňa, postavil sa zo stoličky. Vytiahol ma za ruku a zabehol so mnou do zákulisia. "Rýchlejšie Y/n !!" Ledva som za ním bežala, moja kondička sa dosť zhoršila. "Veď už bežím !" Otvoril malé dvierka, za ktorými boli sviečky a malá tortička na stolíku. 

"Vedel som, že sa vrátiš :)" bolo napísané na malej ružovej tortičke. Juraj si ma pritiahol bližšie, ruky si dal okolo môjho pásu a ja okolo jeho krku. Pohybovali sme sa z miesta na miesto, iba sme sa tak kývali. "Tak veľmi si mi chýbala, bál som sa, že by si neprišla. Tú tortičku som piekol sám, toto všetko som pripravil pre teba." Pošepkal mi do ucha, trochu chrapčal, ako keby mal nos plný sopľov. Pozrela som sa naňho, slzy sa mu leskli v mihalniciach, uprela som naňho pohľad, objala som ho ešte silnejšie ako predtým. V tej malej miestnosti bol gaučík, na ktorý som ho položila ako malé batoľa. Nemohla som sa smiať, mal by ma za blázna. Ale bol veľmi dojatý tým, že som prišla. Ľahla som si mu na stehná, potom sme sa uležali na tom gauči v rozlohe meter x meter. Rozprávali sme sa, nakoniec mi Juraj dal jemnú pusu na pery a potom na čelo. Všetci už odchádzali domov, ja som nikde svoju mamu nevedela nájsť. Aj keď som jej volala, nedvíhala. Nakoniec mi Gabika povedala, že išla domov bezomňa, nechala ma jej na starosti. Boli prázdniny, aspoň ja som mala, ale Juraj musel odísť do Fínska.  Ďaľšia dráma so sťahovaním sa začala. 

Fakt som rada, že som znova niečo pridala, hádam sa bude páčiť, posielajte kamoškám, kamošom mne je jedno. <3 Hlavne sharujte nech sa vrátim do trendu <33

- Zane