Dvaja Impresionisti

Zaostalá myseľ.

Ak mi to nezdvihne tak jej- "Áno, Y/n ?" z telefónu sa ozval mamin hlas, po oslave, ktorá sa konala len včera, sa mi za mamou tak cnelo, že som jej musela volať minimálne 45krát. "Čo sa deje, prečo mi voláš. Veď som Gabike povedala-" ani som ju nenechala dopovedať "Ale vedela si o tom, že sa sťahujú naspäť do FÍNSKA ?!" ihneď som jej skočila do reči, nebavilo ma jej nudné kecanie o nedôležitých veciach v mojom živote. Bývalo to s ňou zábavné, až na to, že niekedy veci myslela až príliš vážne. "No, áno. Napadlo mi, že vo Fínsku by si mohla získať nové skúsenosti. Veď je to tam pekné." Pekné ? To bolo príliš slabé slovo. Kde je Ďuro, tam je život. Mala som byť o tejto hodine už dávno doma, v hello kitty pyžamku a pozerať večerníček. No dnes nie. Gabika mi ustala posteľ v Jurovej izbe. Na druhý deň sme mali už cestovať, no ja som nemala žiadne veci so sebou. "Počuj, Y/n." Zdvihla som hlavu na Jurovu mamu.  "Zajtra by sme sa mohli staviť v nejakom obchode, možno si niečo na cestu vyberieš, myslím tým oblečenie a tak. Veď aj tak nemáš so sebou žiadne veci, teda až na to čo máš na sebe." Pousmiala sa na mňa a ja som sa na ňu usmiala tiež. "o, môj, bože." Keď Gabriela vyšla z izby, o pár sekúnd na to do nej vstúpil Juraj, už osprchovaný, voňavý aj jeho vlasy boli mokré. Pozrel sa na mňa zamysleným pohľadom "Dneskajšok už nemôže byť lepším." S hrdosťou som oznámila. Ale situácia v akej som sa s Jurom v jeho izbe ocitla, nebola práve najlepšia. Juro, pán domu, si ležkal pekne v postielke, ja, nevítaný hosť, som pri nej ležala. Po dvoch minútach sa Juraj ozval s dosť predvídateľnou vetou. "Spíš ?" Vieš čo ni, nespím, som hore ako netopier normálne som ti na strope a kukám sa či ty spíš alebo nie. "Nie. Nespím." Myslela som, že táto konverzácia už nebude trvať dlhšie, tak som po pár sekundách zavrela oči. "Y/n ?" Ako malé dieťa. Prisahám, ako malé dieťa. "Áno ?" Opýtala som sa Juraja s tým, že mi potom dá pokoj. "Neviem spať. Poď sem." Ležala som pri jeho posteli, NA ZEMI a on mi povie, aby som si k nemu ľahla, behom troch sekúnd som ležala pod jeho paplónom na jeho posteli. "Zmenila si názor ?" Veru, zmenila. Už už som zaspávala, no zrazu mi zabrnčal mobil. "Hm ?" Zohla som sa z postele k mobilu, cinkla mi na ňom správa od neznámeho čísla. V správe sa písalo "Čauko. Počuj, viem, že si chcela spať, ale musím ťa požiadať aby si vyšla pred Jurajov dom. Je to dôležité." Hah, snívaj ďalej. No po niekoľkých minútach mi zadrnčal mobil zas. "Je to vážne." Zapla som si lietadlový režim, mobil položila naspäť a pritúlila sa viac k Ďurovi. "Y/n, celú noc ti drnčí mobil, prečo ho máš zapnutý." Ozval sa Jurov ráčkujúci hlas. Aj keď bolo okolo polnoci. "Neviem, niekto mi stále vypisuje." Zohla som sa zase pre mobil a v polospánku ukázala správy Jurajovi. "Samé, je to dôležité. Pre pána Jána to už čo je." Naše pritúlenie prerušil tým, že sa chcel ísť pozrieť pred dom. "Idem s tebou." oznámila som. Keď Juraj otvoril dvere, niet údivu. Nikto tam nestál, teda prvé sekundy.

"Ahhhh, Y/n. Moja milovaná Y/n,..." Počula som ten hlas prvýkrát v živote. "Margarétka,..." Znova sa ozval ten nerozpoznateľný hlas. Juraj ma skryl za jeho ruku. "Ruža, Tulipán, Margarétka,... už budeme všetci spolu. Už budeme konečne rodina." Zrazu sa objavil vysoký chlap, mohol mať možno okolo tridsiatich rokov, "Zdá sa mi to, či je to Cehl-,... CEHLÁRIK ?!" zahučal Juraj, cítila som jeho strach, nech to bol ktokoľvek na druhej strane cesty, musel to cítiť tiež.  "Ruža ako moja nádherná Soňa, Tulipán ako tvoj všímavý kamarát Syky,..." Z poza Cehlárika začali vychádzať postavy, Juraja pohlcovalo to, ako k niečomu takému mohlo prísť. "Myslím, že Margarétku nemusím predstavovať,... však, Y/n ?"