Za všetkým následuje niečo dobré

Nemocnica a nevinné zoznámenie

Alica - Ja

Hneď po vyhlásení ma zobrali do nemocnice a dali sadru na nohu. Netrvalo to ani hodinu. Tréner bol celý čas pri mne aj spolu s Dianou. Povedal, že pôjdeme autobusom. Zobrali sme sa a šli späť pred hotel.

Šla som s trénerom na izbu kde som sa rýchlo prezliekla do ružovej teplákovej súpravy, prehodila ces seba mikinu. Tréner mi zatiaľ zobral kufre a dal ich do autobusu. Vlasy som si rozpustila. Zobrala som varila a šla smer autobus. Oči som mala stále červené. Barlami s Dianou pomocou som sa dotrepala do autobusu. A sadla na prvé voľné miesto ktoré som uvidela. Na prvé miesto. Ani nie hodinu a ocitli sme sa pred  letiskom.

Tréner šiel s Dianou vpred. Snažila som sa na nich kričať nech mi zoberú kufor no márne. Nezostáva mi nič iné len sa trepať s kuframi na letisko. To bude fasa.

Juraj - Ja

Vystúpil som z autobusa a zbadám tam Alicu, ktorá sa márne snaží dostať kufre z autobusu. Prídem k nej vezmem si svoje batožiny a zoberiem aj jej.

Ja: Všetko?

Alica sa na mňa pozrie a zo svojho zúfalého zúfalého pohľadu vykúzlila prekvapený úsmev.

Alica: Ďakujem

Ja: Za málo

Pomaly vedľa seba kráčame, kým sa nedostaneme na letisko. Keď sa tam dostaneme sadneme si na sedadlá a čakáme. Po chvíli čakania preruším ticho.

Ja: Ako sa voláš?

Hoc to veľmi dobre viem.

Alica: Alica Williams a ty?

Vedel som, že sa ma to opýta.

Ja: Juraj Slafkovský.

Alica: Ďakujem, že si mi pomohol s batožinami.

Usmeje sa na mňa.

Ja: Už mi toľko neďakuj, to by predsa urobil každý.

Alica: Koľko máš rokov?

Ja: Sedemnásť a ty?

Alica:  Šestnásť,  fúha taký mladý a tak skoro hrá hokej za SR?

Ja: fúha taká mladá a tak profesionálne korčuľuje.

Alica sa zasmiala.

Alica - Ja

Ešte sme sa rozprávali dve hodiny pokiaľ sme nenastúpili do lietadla. Sadla som si vedľa Diany. Oproti mne si sadol Juraj spolu s jeho kamarátom.

Celú cestu sa rozprávame. Ale v polovičke cesty sa Diana postaví a ja odklúsam za ňou.

Keď sme ďaleko od chalanov tak Diana na mňa prehovorí.

Diana: Čo si akože myslíš, že robíš?

Povie naštvane.

Ja: Diana čo sa deje?

Diana: Páči sa mi Juro a ty robíš všetko preto aby si ho zaujala.

Ja: Čo prosím ? O to som sa nikdy nepokúšala.

Diana: Vidím. Ale pamätaj Jura nikdy mať nebudeš.

Odpovedala naštvane a povýšenecky, pri odchode do mňa strčila. Chvíľu som tam ešte stála.

Juraj - Ja

Diana sa vrátila na miesto ale Alica sa vrátila až po 5 -tich minútach.

Prišla k nám zobrala si svoj ruksak a bundu a odišla na iné miesto. Absolútne som nechápal čo sa deje. Úplne nás odignorovala.

Ja: Diana nevieš čo sa stalo Alici?

Diana: Nie, ona je taká.

Tomu som absolútne nepochopil a tak som sa vybral za Alicou.

Ja: Alica?

Alica: Áno Juraj?

Ja: Prečo si od nás odišla?

Alica dlho rozmýšľala čo mi povie.

Alica: Pohádala som sa s Dianou.

Ja som sa postavil, šiel na svoje miesto zobral všetky veci a sadol si k Alici. Celú cestu sme sa rozprávali. Keď som sa pozrel na Dianu. Mala nervy ale neviem prečo. Z jej oči som vycítil, že žiarli. A v tých Aliciních bola ľútosť a smútok.

Po pristátí na letisku som Alici pohol do haly. Zobral som jej batožiny. Keď sme vychádzali tak nás osvietili svetlá fotoaparátov a kamier. Reportéri sa okolo nás motali a prosili o rozhovor. Alica odmietla vzhľadom na jej stav. Odprevadil som ju do autobusu a šiel dať rozhovor. Po chvíli som sa vrátil a pri Alici sedel Samo.

Vnútri má to neskutočne vytočilo.

Sadol som si pred nich aby som ich mohol počúvať. Keď sme vystúpili v Bratislave, zobral som Alicine batožiny. Šli sme sa do reštaurácie najesť. Ja som sedel s Alicou a dosť som sa s ňou nasmial.

Alica - Ja

Práve sme sa prichystali na oslavy bronzových medailistov na námestí SNP. Juraj mi pomohol do cabriobusu. Kde som si sadla. Oni sa tešili zo svojho úspechu a mávali natešenému ľudu.

Po pol hodine sme sa dostali na námestie. Jurajovi vadilo, že pri ňom klúsam tak ma zobral na princeznú do náručia. Ja som naňho pár krát skrykla lebo som ťažká. On však so mnou zaobchádzal ako s pierkom.

Oni sa dostali na pódium a tréner zavolal aj mňa s Dianou. Keď ma ľudia uvideli začali pýskat. Mňa to potešilo. Moderátori prišli ku mne a začali sa ma pýtať.

Moderátori: S kým si oslávila víťazstvo zlatej medailí?

Ja: S doktormi v nemoci. A hokejistami v autobuse.

Moderátori sa začali smiať. Ja s nimi. Ďalej volali ďalších hokejistov medzi nimi aj Juraja, ktorého ostatný spoluhráči začali oblievať šampanským. Ja som sa odklúsala ďalej aby som nebola mokrá aj ja.

Moderátori: Tak oni ťa tu oblievajú šampanským a podľa zákona ešte nemôžeš piť.

Juraj: Tak ja mám zo sebou detské šampanské čiže ja som v pohode.

Moderátori: Dievčatá ti nevyklopkavaju na hotelové dvere, nie je to na teba veľký tlak?

Juraj: Tak k tomu sme sa ešte nedostali a vôbec to na mňa nie je veľký tlak. Ja si to užívam. Máme tých najlepších fanúšikov, takže ja si to užívam.

Ja som sa polovicu toho rozhovoru smiala. Týmto rozhovor skončil.

Juraj - Ja

Keď sa rozhovor skončil l, tak som šiel rovno za Alicou. Držal som ju tak aby jej to bolo pohodlné s nohou. Prišiel k nám tréner a povedal mi, že na pätnásť minút sa máme ísť fotiť ešte s fanúšikmi.

Alicu som šiel odprevadiť k autobusu nech si sadne a má kľud. No keď sme išli cez dav ľudu, tak sa potoka a spadla na zranenú nohu. Ona iba sýkla. Chcel som ju postaviť ale ona nevládala. Zobral som ju na ruky ako princeznú a niesol ju do busu. Dal som ju posadiť.

Ja: Ali si v pohode?

Alica: Áno som.

Ja: Ali o pätnásť minút prídem počkaj má.

Alica sa na mňa usmiala. Naozaj som sa o ňu bál. Naspäť som sa pretrepal cez davy ľudí. Niektorým ľuďom som dal podpisi skoro všetci si ma kamerovali a fotili. Dokonca jeden chlapec si vyžiadal čapicu. Ja som povedal, že je moja ale jeden starší pán mi ju ukradol z hlavy. Bol som pohoršený ale nechal som to tak.  Mohol ju mať radšej ten chlapec.