Do not leave me!

Kapitola 11.

Kya

Dlho som rozmýšľala. Nad všetkým, hlavne nad ním. Tu cesta nevedie.

Schmatla som mobil a zavolala som mu.

"Jacob? Za 10 minút pri našej pizzérií.", oznámila som mu. Ani som nečakala na odpoveď, ani som nečakala, kým niečo povie. Proste som zložila.

Nemala som náladu počúvať ho. Stačí mi, že sa mu budem musieť pozrieť do tých jeho nádherných zelených očí.

Obliekla som sa a namierila si to pred pizzériu. Po ceste som si musela kúpiť pakel cigariet, žiadne som už nemala a asi by som to bez toho nedala.

Prišla som tam skôr ako on, čo bola klasika. Oprela som sa o stĺp a zapálila si.

"Kya, volala si mi. Čo sa deje?", ozvalo sa predo mnou a ja som bola nútená dvihnúť pohľad z mojich nôh do jeho očí. Zo zvyku ma chcel objať, no to som mu nedovolila.

"Potrebujeme sa porozprávať," oznámila som mu. Prikývol, "smiem ťa pozvať aspoň na pizzu?", opýtal sa.

Pokrútila som hlavou.

"My spolu končíme. Zabudni na mňa. Naše dlhoročné kamarátstvo pochovávam do hrobu. Aj seba pochovám Jacob. Tu žiadna cesta nie je," chcel prerušiť môj monolog, no priložila som mu prst ku hrudi a začala ho tlačiť, "my dvaja sa máme radi. My dvaja sme spolu vyrastali, my o sebe poznáme všetko. No ty asi netušíš, aké problémy mi spôsobuješ."

Ostal zaskočený, "aké problémy?", opýtal sa prekvapene.

Dala som si dole vetrovku a tým mu odkryla jazvy. "Vidíš moje ruky? Každá jedna jazva je na ruke kvôli tebe. Len a len kvôli tebe. Kvôli tebe a preplakaným nociam, kedy som ťa počula s Candase sa smiať, spoločne plakať alebo vzdychať. Ty si stále neuvedomuješ, ako má táto stávka dostala?"

Stále mu to nedochádzalo. Pozeral na mňa ako puk a ja som sa usmiala.

"Chodíš s mojim dvojčaťom. Stavil si sa so mnou, či ju zbalíš. A ak áno, bude to vzťah na mesiac. Mesiac? Ste spolu už skoro tri mesiace. Ľúbite sa. Ako si myslíš, že sa mám cítiť ja? Ty sám si tú stávku vymyslel, ja som vedela, že to bude blbosť. Ale sľúbil si mi, že ma pomstíš. Že ma pomstíš, že ju rodičia majú radi, a mňa by najradšej zabili. Sľúbil si, že ju opustíš. Opustil si mňa, potajme si sa so mnou stretával. V noci si spal s ňou a budil sa so mnou. Môj sen sa splnil, no nie za takých podmienok. Ty Jacob, neubližuješ len mne, ty ubližuješ aj Candase. A aj napriek tomu, aká to je sviňa, je to moje dvojča, moja krv, moja sestra. Moja staršia sestra. A ja nedovolím, aby si nám obom rozlámal srdce na milion kúskov ako si aktuálne rozlomil to moje. A čo si si myslel? Že ju zbalíš, vyspíš sa s ňou, odkopneš a bude mať predo mnou rešpekt? Nie môj zlatý, ona ma znenávidí ešte viac. A čo si si myslel? Že ma baví počúvať, aká je iná úžasná? Ktorá žena ťa priťahuje? A to si si nikdy nevšimol, že ťa milujem? Ano, Jacob Poll, milujem ťa. Milujem ťa tak skurvene ako moje sociopatické srdce nikoho nemilovalo. Škoda, že ty namiesto toho, aby si si to uvedomil, podľa tých signálov, čo som ti dávala, si mi len dupal po srdci a zťažoval mi moje psychické problémy. A teraz ja rozdupem tvoje srdce. Ak ti na mne len trošku záleží, daj mi pokoj. Nechaj ma žiť si svoj život. Nepotrebujem ťa. Vlastne, nepotrebujem nikoho. Bol si môj život, moja opora, môj brat, ku ktorému som začala niečo cítiť a ty si to stále tak hnusne využíval. Ty žiarliš na chlapca, ktorý ku mne prišiel a pýtal na mňa kontakt. Poslala som ho dokelu! Aký máš ty dôvod žiarliť? Žiadny! Ja nie som tvoja hračka! Ja nie som nikoho hračka!" dokončila som svoj dlhý monológ číslo dva a on na mňa pozeral ako puk.

Nevedel, čo povedať. Stál s otvorenými ústami.

A ja som sa otočila na päte s cigaretou v ruke a s očami plné slz sa vybrala niekde. Niekde, nevedno kde, odreagovať myšlienky a nemať nutkanie si ublížiť.

Ak sa mám s ním kamarátiť, a počúvať každý večer, ako pred spaním mojej sestre vyznáva lásku a potom sa budí v posteli so mnou, tak nie, ďakujem. To sa radšej s ním prestanem baviť. Uzatvorím sa viac do seba, viac a viac a budem trpieť.

Budem sa musieť depresie, úzkosti a sebevražedné sklony riešiť sama.

Všetci mi hovoria, že mám zomrieť. I vlastný rodičia. Nenávidia ma, preklínajú ma.

Možno by som len každému vyčarila úsmev na tvári. Možno si teraz zabookujem hotel a obesím sa. Či dorežem vo vani.

No takú radosť im neurobím.

Budem bojovať, robiť to, čo ma baví a bojovať za svoj život. Aj keď ho žiť nechcem, verím, že sa nájde niekto, kto ma raz bude chápať. Keď ma všetci opustili, neopustím aspoň ja seba. Niekoľkoročný kamarát mi klamal, hral sa s mojimi citmi, ako keby som bola porcelánová bábika. A vlastne, čo všetko o ňom viem?

Nič. Pretože mi mohol klamať úplne vo všetkom. Ale ja sa nevzdám. Budem silná, pracovať na sebavedomí a nič neriešiť, vysekám sa so sociopatie a začnem bojovať so sociálnou fóbiou. Ale xanaxu a marihuany sa nevzdám. To jediné ma teraz drží pri živote.

A viete čo? Začnem nový život. Začnem si hľadať podnájom, odídem od toho domova, kde okrem bitiek a buzerácie človek nepozná nič iné. Odídem do inej krajiny. Chcem ísť späť na Slovensko. Alebo niekde úplne inde. Nemecko ma nebaví. Tento život nie je pre mňa.

A tak musím začať robiť všetko pre to, aby som ho zmenila.

Aby sa z psychickej trosky stala silná žena!

Aby som sa nespoliehala na iných, len sama na seba.