Únosca ~ StudioMoonTV

Prológ

~•°[Únosca]°•~
.
.
.

~Pohľad Riley~

,,Pochop, že ja ich nepotrebujem! Vystačím si aj sama." odvetila som naštvane po tom, čo mi mama oznámila šokujúcu správu.

,,Po včerajšom útoku nedovolím, aby si sa po meste premávala bez dozoru. Chcem ti len dobre.." odvetila s miernym smútkom v hlase.

~Flashback~

Práve som bola na ceste do školy, keď som na sebe ucítila prepaľujúci pohľad. Pre istotu som sa obzrela, avšak nikoho som nevidela.

Asi som paranoidná.

*Krok*

*Krok*

*Krok*

Čo to-?

Nemala som ani šancu zareagovať a už som sedela na zemi. Počas chôdze som ucítila silný úder do chrbta až som skončila na tvrdom chodníku. Pred sebou som videla osobu v čiernom ako uteká preč s mojou taškou v ruke.

,,Hej stoj!" Skíkla som po ňom a rýchlo vyskočila na nohy. Rozbehla som sa za ním ako najrýchlejšie som mohla. Niesom žiadny svetoznámy bežec, a preto som nemala šancu ho dobehnúť.

Dnes mi svet nepraje.

V tom sa ale na rohu objavilo policajné auto. Za volantom sedel starší fúzatý pán a napchával sa koláčmi, pričom vedľa sedel mladší brunet so slnečnými okuliarmi.

Očividne si nás všimol, nakoľko vystúpil z auta bez toho aby zatvoril dvere a rozbehol sa za tým zlodejom. Netrvalo dlho a svoju tašku som mala opäť v rukách a zlodej už sedel v policajnom aute.

~Koniec flashbacku~

Od tej doby ma mama ťahá za ucho a nemám ani chvíľu pokoja. Za každú cenu chce, aby ma na každom kroku sprevádzali bodyguardi.

Nielen, že by som absolutne nemala žiadne súkromie, ale nedokážem si ani predstaviť, čo by si o mne povedali spolužiaci?

Tá predstava ako sedím v lavici a za mnou stoja dvaja mohutní muži so slnečnými okuliarmi a komunikačným prístrojom v uchu ma desí.

Jednoducho to nemôžem dovoliť.

,,Mami, ja viem, že mi chceš len dobre, ale to aby ma sprevádzali dvaja muži na každom mojom kroku a doslova všade, je už moc. Aký by to malo dopad na tvoj život, keby ti to isté zariadila tvoja mama?" povzdychla som si.

,,Ver mi, budem v poriadku. Ako menšia som predsa absolvovala hodiny sebaobrany, to zvládnem." dodala som, jemne som ju objala a vyšla som pred našu vilu, kde ma už čakala limuzína.

Nieje to nič nezvyčajné pre mňa ani pre moju školu. Chodím na súkromnú školu, kde niesom jediný známy človek. Chodí tam nespočetne veľa celebrít, a je to každonenný pohľad na rôzne luxusné autá.

Nasadla som do auta a oprela si hlavu o ruku priloženú k dverám auta.

Ale čo ak sa to bude opakovať a tentokrát tam nebude policajt aby páchateľa zastavil?

Ešte nad tým pouvažujem...

.
.
.

Vystúpila som z auta v momente, čo šofér ohlásil, že sme na mieste.

Počas toho ako som smerovala ku vchodu, započula som za sebou známy hlas mojej kamarátky Anny.

,,Riley! Počkaj!" udýchane zakričala a snažila sa ma dobehnúť.

Akonáhle pri mne zastala, vtiahla som ju do rýchleho objatia a pokračovali sme v ceste do triedy.

,,Platí ešte tvoja narodeninová oslava zajtra?" spýtala sa akonáhle sme dorazili do triedy.

A sakra!

Ja som na to zabudla!

,,Samozrejme! Prečo by neplatila?"

,,Myslela som si, že po včerajšku-"

Prerušila som ju; ,,Vyzerám na to, že by som nechala takú maličkosť aby mi pokazila najlepší deň v roku?"

,,Ty sa nezdáš." S úsmevom prikývla a odišla k svojej lavici.

.
.
.

Akonáhle vyučovanie skončilo, počkala som na Annu pred školou a spoločne sme smerovali na parkovisko. Už nás tam čakali naši osobní šoféri. Obe sme sa následne rozlúčili a šli sme každá vlastnou cestou.

Po príchode domov som hodila tašku na svoju posteľ a utekala za svojou mamou.

,,MAMI!"

Skoro som jej spôsobila infarkt.

,,Čo sa deje?" spýtala sa vydešene.

,,My sme zabudli na zajtrajšiu oslavu!"

Bez slov sa mama postavila, popadla kľúče od auta, kabelku a chytila ma za zápästie.

,,Ideme." povedala vážne a už ma so sebou ťahala k autu.

.
.
.

Z nákupu sme sa vrátili domov až neskoro večer a s plným kufrom. Všetko nám vniesli do domu naše upratovačky a odložili rovno na miesto. Medzitým si už každý odišiel ľahnúť, pričom ja som bola stále plná energie. Áno, mohla som poprosiť upratovačky aby nám vyzdobili dom na zajtrajšiu oslavu, avšak ja som sa rozhodla, že to urobím sama.

Zdobila som celú noc bez prestávky. Keď som skončila, už bolo takmer ráno.

Unavene som docupitala do svojej postele a hodila sebou do perín.

Kto by bol však čakal, že zajtrajší deň bude osudný?...

.
.
.

Pokračovanie nabudúce!
Ak sa vám príbeh páči, ocením ak mi naň dáte odozvu v podobe ⭐ alebo 💬.
Ďakujem!💕