Únosca ~ StudioMoonTV

2. časť

~•°[Únosca]°•~
.
.
.

~O nieloľko hodín neskôr...~

,,Takže tvoj plán je, že budem bývať s tebou v Prahe do doby, kým nenájdeme dôkazy, aby sme ich mohli nahlásiť polícii?" Sadla som si na posteľ.

Po tom, čo sme sadli do auta, Samo nás odviezol späť do hotela, kde sme boli.

,,Presne tak." Jednoducho odvetil a pokračoval: ,,Ale budeme sa po tvoje veci musieť vrátiť bez toho, aby nás uvideli. Práve preto, budeme musieť počkať do neskorej noci. Musíme počkať, aby každý zaspal."

Chvíľu som nad tým začala uvažovať, no s obyčajným prikývnutím som súhlasila.

.
.
.

Nastala noc. Je čas sa dať do práce. Museli sme ale byť oblečení do čierna. Nakoľko ja som so sebou veci nemala, nejaké mi požičial Samo.

Vydali sme sa tam pešky aby sme nevzbudili pozornosť. To je to posledné, čo potrebujeme.

Jednoducho sme preliezli plot a premiestnili sme sa k oknu od mojej izby. Jemne som zatlačila vďaka čomu sa hneď otvorili. Ešte že som si ich naposledy nechala schválne otvorené.

Vliezla som do miestnosti, pričom Samo ostal stáť vonku pri okne. Rýchlo som vzala batoh a začala doň nahadzovať všetky moje dôležité veci.

Po nie veľmi dlhej dobe som mala všetko pozbierané. Preliezla som cez okno a nahodila si jeden batoh na chrbát. Jeden si vzal Samo do ruky a druhý taktiež hodil na chrbát. Boli sme pripravení odísť, keď som si spomenula, že som si pri balení položila mobil na posteľ. Podala som mu teda môj batoh a otočila sa späť k oknu.

,,Hneď sa vrátim. Podrž to."

Vbehla som späť cez okno do miestnosti a schmatla svoj mobil. Pribehla som k oknu avšak v tom ma chytili dve silné ruky za pás.

,,Ah!" Jemne som zkríkla.

,,Tak tu si! Tentokrát mi už neujdeš!" Ozval sa môj otec, pričom ma odtiahol od okna.

,,Pusť ma! Samo!!!" Nevedela som odrazu čo robiť. Začala som kopať nohami i hádzať rukami vo vzduchu. V tom cez okno skočil Samo a odstrčil ho odo mňa. Okamžite som k nemu pribehla a samozrejme ma chytil do svojho hrejivého objatia. Čo ma však zarazilo bolo, že jednou rukou ma držal, ale s druhou vytiahol z vrecka revolver a namieril ho na môjho otca.

Odkiaľ má sakra revolver?!

Nie počkať..

Otázkou je či je to legálne mať revolver!

,,Nepúšťaj sa ma." Jemne mi pošepkal a začal somnou cúvať k oknu.

,,Urobíte jeden krok vpred a zatiahnem spúšť!" Zvýšil svoj hlas a svoj stisk okolo mojej paže zosilnil vďaka čomu mi üplne pomotal hlavu.

Jemným pohybom ruky ma premiestnil za seba.

,,Prelez cez okno, rýchlo!" Jemne ma potlačil rukou k oknu, pričom sa držal blízko pri mne.

Bez váhania som oknom preliezla a následne ním prešiel aj on. Popadol ma za ruku a spolu s taškami sme utekali preč.

.
.
.

Zabehli sme do slepej uličky. Akonáhle sme si mysleli, že sme v bezpečí, pred nami sa objavili traja obrovskí muži.

Začala som mať obrovský strach. Nemali sme proti nim šancu.

,,Nech sa stane čokoľvek, ja si ťa nájdem." Odvetil Samo a držal ma pri sebe. Ucítila som ako mi niečo strčil do vrecka, ale nehodlala som sa s tým teraz zaoberať.

Otázkou je či ich naozaj zastrelí a stane sa z neho vrah alebo nás oboch vezmú?

,,Počkať čo? O čom to hovo-" Nestihla som dopovedať, pretože ma strčil do otvoreného kontajnera a zatvoril vrch.

DO KONTAJNERA CHÁPETE?!

Asi bude lepšie ak ostanem ticho. Verím, že to má pod kontrolou..

~O pár minút neskôr...~

Netrvalo dlho a odrazu všetko ztíchlo. Pomaly som sa teda rozhodla z kontajnera vyliezť samozrejme som krásne voňala, a obzrela sa. Nikde nikto.

Nehovor mi, že vzali aj jeho?!

Potichu som vyšla z tej slepej uličky a očami som začala prechádzať po svojom okolí. Celé mesto vyzeralo ako mŕtve. Odrazu som ucítila strach. Nie však strach, že som zablúdila. Bol to strach, že sa Samovi niečo stalo.

Čo ak mu ublížili?

Čo ak ho už neuvidím?

Čo ak je mŕtvy?!

Asi bude lepšie ak prestanem myslieť na zlé veci a najprv sa posnažím odtiaľto dostať. Problém bol, že som nemala najmenšie tušenie kde som. Vzala som si svoj telefón do rúk, avšak bol vybitý.

A čo teraz?

V tom som si ale spomenula na to, že mám aj druhé vrecko!

Aha pozrime sa. Niekto tu je buď autista alebo len hlúpy.

Mentálne som sa plácla do čela a strčila ruku do vrecka. Tam som ucítila malý papierik, na ktorom boli udané koordinácie k hotelu kde sme boli.

Vysvetlíte mi niekto kedy to stihol napísať??

.
.
.

Veľmi som sa do čísel síce nevyznala, no dostatočne mi pomohli návy ulíc a čísla, vďaka ktorým som sa dostala späť až k hotelu. Vbehla som dnu a na recepcii som zistila, že naša izba je ešte aktuálna na jednu noc. Vybehla som teda hore na tretie poschodie a rovno skočila do postele. Nabíjačku som si vzala od recepcionistky, takže som si konečne vedela nabiť telefón.

Medzitým ma avšak obliali myšlienky o Samovi. Taká krátka doba, no už mi prirástol k srdci.
Mám ale obavy, či sa mu niečo nestalo..

Musí to mať svoj dôvod ak ma doviedol až sem však? Možno má plán...

To boli moje posledné myšlienky než som sa ponorila do ríše snov..

.
.
.

Pokračovanie nabudúce!
Ak sa vám príbeh páči, ocením ak mi naň dáte odozvu v podobe ⭐ alebo 💬.
Ďakujem!💕