Alto (prebieha úprava)

29. The fortress

Hailey

Bolo ťažké určiť čo ma štvalo viac. Či fakt, že obloha bola bezchybne jasná a budila tak vo mne pocit, že všetkému okolo je jedno, čo sa deje, alebo to bola dvojica muža a ženy, ktorí stáli oproti mne na druhej strane jamy a tvárili sa zdrvene napriek tomu, že im bol ich syn roky ukradnutý.

Bojovala som s chuťou zakričať a silno s nimi zatriasť. Neustála myšlienka, ktorá mi blikala v hlave a pripomínala, ako dobre som vedela, že by nikdy nechcel byť pochovaný tu, v prašných okrajoch mesta, a už vôbec nie v truhle pod zemou, tomu len pridávala. Nepoznali ho ani natoľko dobre, aby to vedeli alebo vzali do úvahy moje námietky. Žena s tmavým rúžom a blond vlasmi stiahnutými do pevného uzla si už pravdepodobne stihla vymeniť celý šatník a získať všetky najnovšie kolekcie v čiernej farbe, aby mohla smútiť štýlovo, zatiaľ čo nízky muž vedľa nej bude najbližšie týždne zvolávaný na každý večierok, aby ho súcitný kamaráti vytiahli zo žiaľu. Malé dievča s bielou mačkou na rukách, ktoré stálo medzi nimi, neveriacky hľadelo červenými očami na tmavú truhlu spúšťajúcu sa do zeme a ja som na tom bola rovnako. Človek, ktorý bol niekoľko rokov každodennou súčasťou môjho života bol preč a ja som to stále nedokázala prijať. Uvedomenie, že s ním už nikdy neprehovorím ani slovo bolelo až príliš.

Prekvapilo ma, keď som zacítila, ako mi Neova ruka zovrela dlaň. Odkedy jeho let pristál, dostala som z neho sotva pár slov, napriek ktorým pripomínal skôr ducha, než živého človeka. Mlčky stál vedľa mňa, kým všetci ostatní postupne odchádzali. Medzi ľuďmi sa mihli červené vlasy patriace X a Johnny, rozhodnutý zanechať naše stretnutie len pri chladnom pohľade, ktorý mi venoval počas chôdze. Pochopil aspoň to, že nie je vhodná chvíľa na výmenu argumentov.

Záplava čierneho oblečenia zmizla. Zostalo len prázdne okolie s kopou kvetín zahaľujúcou čerstvú hlinu a časť sivého náhrobného kameňa, ktorého nápis mi stále nepripadal skutočný.

Lester Hauge

(12.3.1998 – 24.12. 2019)

Navždy v našich srdciach

„Prepáčte..." Hlas za mnou ma prinútil otočiť sa k žene s tmavým rúžom na pevne stisnutých perách. Na okamih zaváhala. „Ako blízki ste si boli s Lessiem?"

„Dosť," odpovedala som, príliš potopená v emóciách na to, aby som sa snažila tlmiť útočnosť.

Ostrý tón ju mierne zarazil, no cez tvár jej prebehlo niečo, čo sa priblížilo ľútosti. „Len som chcela vedieť či mal aspoň niekoho, keď..."

„Keď ste sa na neho vykašlali?" Hnev, ktorý pri pohľade na jej tvár stúpal čoraz viac, ma začínal zaplavovať. „Áno, mal. Mal ľudí, ktorým na ňom záležalo oveľa viac ako vám."

Medzi jej obočím sa tentokrát zjavila drobná vráska. „Akým tónom sa to so mnou rozprávate?"

„Ste odporní ľudia," odsekla som a sledovala ako sa jej výraz zmenil na pohoršenie.

„Čo prosím?"

Neova ruka sa ma pokúsila stiahnuť k sebe. „Nechaj to tak."

„Neviem, čo si o sebe myslíte, slečna," pokračovala žena a hlas sa jej takmer nebadateľne zatriasol, „ale mali by ste sa zamyslieť nad svojím správaním a vôbec v takýto deň a na takomto mieste. Neželám si, aby sa deň pamiatky môjho syna znehodnocoval."

„Potom nerozumiem, čo tu robíte," precedila som cez zuby so zväčšujúcou sa hrčou v hrdle a snažila sa zatlačiť späť slzy, ktoré mi vystúpili do očí a rozostrili jej otáčajúcu sa postavu. Hrdosť ju ubezpečila, že jej nestojím za to, aby hádke so mnou venovala ešte viac zo svojho času. Bola preč tak rýchlo, ako sa zjavila.