Alto (prebieha úprava)

17. The bad ones and the worse ones

Blik. Blik.

Pokojnú hustú tmu pred mojimi očami narušili jemné záblesky zeleného svetla. Okolie schladlo a opäť ho naplnil známy vlhký vzduch.

Nie. Prečo som tu znovu? Ako...?

Blik. Blik. Blik.

„Čo si?" ozval sa pokojný hlas odrážajúci sa v priestore. Spoznal som ho. Patril tej tvári. Hnijúcej hladnej tvári. Nehodil sa však k nej. Znel až príliš ľudsky a čisto.

„Už si sa rozhodol?" pokračoval. „Už vieš čo je zlo?"

Obzeral som sa po tmavom priestore v snahe zistiť smer, z ktorého sa zvuk šíril.

Vedel som však odpoveď na otázku? Vedel? Všetky myšlienky, ktoré sa mi vtreli do mysle, keď som bol v tomto priestore naposledy, sa vrátili. Všetky pochybnosti o otcových slovách a postojoch, ktoré som si nikdy nedovolil mať boli späť. Váhanie nad jeho presvedčením, že predstava o tom, čo je zlé a čo nie, záleží len od uhla pohľadu. Vec názoru môže byť obľúbená farba či jedlo, obľúbená hra, model auta...No nie veci s enormným vplyvom na ľudský život.

Zrazu tu bol opäť ten zvláštny pocit. Začínajúci odpor k všetkému, čo som doteraz robil.

Otvoril som ústa, no nič z nich nevyšlo.

„Nevieš?" prekvapene zvýšil tón. „Už si si to priznal. Tak to povedz. Povedz to nahlas," zostrel. Znel podráždene. Vytočene.

Blik. Blik.

„Ospravedlňuješ sa!" rozčúleným výkrikom naplnil celý priestor. „Stále!"

Blik. Blik.

„A stále!"

Blik. Blik. Blik.

„A stále! Stále!"

Zošuchol som sa na zem zvierajúc si uši.

„Veľmi dobre poznáš odpoveď! Vieš, čo je zlo! "

Záblesk zeleného svetla sa predĺžil. V diaľke pred sebou som zahliadol obrys postavy. Očami som prešiel na sivú zem pod sebou a sústredene na ňu hľadel. Nechcel som tú tvár znova vidieť. Nech je už preč. Nech odíde.

„Si to ty? Tak si?!"

Cítil som, ako mi bije srdce. Rovnako prudko ako mi v hlave pulzovala jediná myšlienka. Hlas mal pravdu. Vo všetkom. Vedel som odpoveď.

Pootvoril som ústa, no súhlas, ktorý som sa z nich snažil dostať neprichádzal.

Ostré zelené svetlo ožiarilo miestnosť. Zrak mi padol na kútiky rozkladajúcich úst predo mnou, ktoré sa pomaly zdvíhali do priširokého úsmevu. Ostré zuby sa zaleskli.

Prudko som sa strhol zo sna. Posadil som sa a očami prešiel po tichej izbe s oknom, za ktorým sa črtala hlboká nehybná noc. Vydýchol som si a s odľahčením si uvedomil, kde som. Ďaleko od zatuchnutej miestnosti a tváre s hlasom.

Chuť na spánok ma prešla, a tak som vstal a podišiel k oknu, za ktorým ležala mŕtvo pôsobiaca ulica. Okná domov oproti boli tmavé a vysoké ihličnany vynárajúce sa za nimi, pôsobili len ako veľké čierne obrysy. Všetko vyzeralo pokojne a ticho. Spiaco. Akoby bol svet mierumilovným miestom, na ktorom sa nič zlé nedeje.

Oprel som sa o parapetu a zahľadel sa na chodník osvetlený pouličnými lampami, ktoré ešte viac zvýrazňovali jeho prázdnotu. Bolo to už niekoľko dní, čo som v tomto dome zbytočne zaberal miesto a ničnerobenie ma začínalo frustrovať, rovnako ako fakt, že som nevedel, čo sa deje vonku a doma. Možno bolo načase odísť napriek namietaniu a presviedčaniu Paula a Susan.