Alto (prebieha úprava)

32. Everyone pays with peso

Hailey

Alicia Sanders

Znova som si v duchu prečítala meno na plastovom preukaze. Fotka na ňom bola moja, no to bolo jediné. Zvyšok informácií, ktoré som vydávala za vlastné nebol ani môj ani neznámej Alicie. Moja totožnosť, alebo ako to nazval Neo – syntetická identita, sa stala zmesou viacerých, najmä tých, ktoré svoje údaje využívali v živote minimálne, teda detí a seniorov. Na rozdiel od väčšiny, som s ňou však nemala v úmysle páchať finančné podvody.

Nepýtala som sa, ako do dňa dokázal všetko zariadiť. Jediným vysvetlením bolo, že mal už všetko dopredu zariadené a vyhotovené pre prípad núdze a nepripadalo mu dôležité zmieniť sa o tom. 

Keď sa na boku ulice zjavila rozľahlá budova hotela, sivou fasádou s niekoľkými dekoráciami budiaca historický dojem, taxík zastal. Nechal nás vystúpiť na ulicu zahalenú slabým mrholením a potemnenou oblohou a stratil sa medzi svetlami večerného života, ktorý sa v centre ešte len prebúdzal.

Neo znova prešiel očami po priliehavých tmavomodrých šatách s odhalenými ramenami, ktoré som mala na sebe. Bola som presvedčená, že by vyzerali lepšie, keby neboli zohnané na poslednú chvíľu, no podľa toho, koľko pozornosti im venoval, odkedy som si ich obliekla s nimi nemal najmenší problém.

„Budeš to robiť celý večer?" spýtala som sa a napravila mu kravatu rovnakej farby ako čierne sako.

„Nevidím ťa takto často. Mala by si to brať ako kompliment."

„Mal by si si skúsiť chodiť v tých topánkach," podotkla som. Opätky patrili do kategórie veci, ktorým som sa vyhýbala, kým neboli nutné a rovnako ako podujatia, na ktorých boli očakávané, som ich ani náhodou dobrovoľne nevyhľadávala.

„Ty aspoň nemusíš mať okolo hrdla slučku," zamrmlal, kým sme prechádzali bielou vstupnou halou s hnedými kobercami, obaja nadšení nútenou snahou o eleganciu.

Hlavná sála bola rozsiahla. Pritlmené svetlo vyžarujúce z honosných lustrov osvetľovalo priestor s parketom a pódiom, na ktorom skupina osôb dopĺňala atmosféru zvukom huslí. Okrúhle stoly pred nimi, každý s vázou bledých ruží, prikrývali biele obrusy a ľudí medzi nimi sa zjavovalo čoraz viac. Úspešných ľudí, ktorý mali šancu na mieste ako toto svoj potenciál rozviť, pretože mohli zapojiť svoju spoločenskosť, priateľskosť a zhovorčivosť. Problém bol, že človek po mojom boku taký nebol. Na prvých dvoch ľudí, ktorí sa nám prihovorili so snahou nadviazať konverzáciu, sa díval ako na otravnú reklamu, ktorá nejde preskočiť. Po treťom si od obsluhy vzal pohár šampanského a usadil sa s ním na prvú voľnú stoličku s bielou mašľou, čím si vyslúžil pobúrený pohľad postaršieho páru na opačnom konci stola.

„Koho, doriti, zaujíma, kde bol pred týždňom so svojou ženou a čo musí na svojej chate opraviť?" sťažoval sa. „Čo mám na to vôbec odpovedať?"

„Neviem. Usmej sa a povedz niečo, čo s tým súvisí," navrhla som. „To väčšinou ľudia robia. Nechodil si predtým na podobné veci?" Zaujímalo ma či ho Michael nikdy nenútil chodiť na spoločenské akcie, ak teda z neho chcel dokonalého zamestnanca a nasledovníka, alebo sa im sám vyhýbal.

„Len výnimočne a neznášal som ich rovnako, ako ich neznášam teraz. Mal len svoj úzky kruh a dával si pozor na to, koho do neho pustí," vysvetlil a hoci nezmienil meno, bolo mi jasné, že myslíme rovnakého človeka. „Tvrdil, že nie je štetka, aby sa predával a vymieňal svoj čas a bezpečnosť za kontakty. Ak s ním niekto naozaj chce komunikovať osobne, vystačí si s jeho zástupcami."