Štokholmský syndróm

Kapitola šiesta : Konflikt v práci

Bola to už večnosť, čo sa Lottie objavila v práci. Za posledné dni nemala na nič chuť. Ako čerešničku na torte jej mama zariadila sedenie u psychiatra, pretože Chloe jej zavesila na nos tie hlúpe dohady o tom, že jej dcéra trpí Štokholmským syndrómom. Takže, keď padla otázka práce, Lottie okamžite súhlasila. Dúfala, že v nej príde na iné myšlienky. Po príchode do kancelárie sa pustila teda do papierovania. Na stole mala niekoľko žiadostí na pohovor, ale i dve výpovede. Poobede zašla do terénu a hneď potom na sedenie k doktorke Martinez. Jej ordinácia bola priamo v meste. V centrálnej budove, na prvom poschodí. Keď sa dvere otvorili, vyšla z nich doktorka. Husté, hnedé vlasy mala zopnuté do jednoduchého chvosta. Sňala si dole okuliare, aby lepšie videla, a potom pozvala Lottie dnu.

„Prosím usaďte sa," vyzvala ju. Ona sama si presadla na stoličku oproti. „ O chvíľu môžeme začať."

Lottie sa do toho priveľmi nechcelo. Napokon však bola do toho donútená. Niekedy v polovici rozprávania sa na ňu doktorka zadívala.

„Takže sexuálne zneužívanie?" zapísala si do počítača. „Čo všetko vám pán Scott spôsobil?"

Lottie mykla plecom. „Nebolo mi to nepríjemné," priznala.

Doktorka vzdychla. Dlho niečo vyťukávala do klávesnice, keď nadvihla bradu. „Nie je vám čudné, že po tom, čo ste boli z domu celých sedemnásť rokov –"

V tom sa Lottie rozplakala. „... neublížil mi. On mi neubližoval," opakovala. Tvár si schovala do dlaní a vzlykala. Cítila, ako jej ide srdce vyskočiť z hrude. Bola zmätená.

„Je to v poriadku," povedala doktorka nenútene. Načiahla sa, aby sa dotkla Lottie – nežne ju pohladila po dlani. „Je v poriadku, ak sa necítite dobre. Bude trvať niekoľko dní či týždňov, kým sa vám utriedia všetky myšlienky a pocity. Môžete sa cítiť dobre i zle zároveň. Môžete sa smiať aj plakať. Všetko je dovolené."

Lottie potiahla nosom. „Naozaj mám Štokholmský syndróm?"

Doktorka súhlasne prikývla a automaticky jej dala akési tabletky na upokojenie. Vraj to nie je žiaden problém, pretože raz príde deň, keď sa zbaví všetkého strachu. To Lottie potešilo. Po hodine a pol, ktoré strávila v ordinácii, sa vybrala domov. Po príchode na ňu čakala Chloe. Sedela na zemi, opretá chrbtom o stenu. Keď sa rozsvietilo, vstala. Na nič nečakala, len objala priateľku a stisla.

„Vyzeráš otrasne," povedala jej do ucha.

Lottie sa zaleskli oči. „Viem," prikývla. Napriek surovosti dnešného dňa, bola vďačná, že zašla na sedenie. Verila tomu, že to spravila Chloe z dobrej vôle. „Trochu sa mi uľavilo."

„To je fajn, pretože dnes ideme na výlet. Pridá sa k nám aj mama."

„Teta Avery?" čudovala sa Lottie. Takmer na ňu zabudla. „A ako sa má?"

Chloe sa hodila na posteľ. „Dobre, myslím. Dlhé roky žije vo Fínsku."

„A tvoj brat?"

„Kanada."

„Otec?"

„Nežije."

„To je hrozné," prehodila Lottie a posadila sa hneď vedľa. Nemo civela pred seba, keď ju znenazdajky Chloe stiahla k sebe na posteľ.

„Madison mi je ako druhá mama," povedala s ťarchou v hlase. Obrátila sa na brucho a pozrela na Lottie. „Ujala si ma a dala mi prácu. A nie len to, dala mi aj rodinu. Soren a Cass..."

V tom sa Lottie posadila.

„Hej, viem, že je to pre teba ťažké. Mňa by hádam porazilo, ak by som bola na tvojom mieste. Nuž, ale obaja sú skvelí. Som presvedčená, že si ich časom zamiluješ."