Viktor

03 | Viktor

Alica!

Ona je tu!

Ba dokonca tu býva!

A... A má dieťa? Malé bábätko zabalené v ružovej deke? To ale nemôže byť moje. Toto dieťa nevyzeralo staršie ako pár mesiacov, ale určite to by som i s dokonalými spermiami nestihol za obyčajné dva.

Čerstvá mamička. Aspoň tak predpokladám. 

Čo ak ma využila a len podviedla manžela alebo frajera? To by som snáď neprežil. Nie tú časť o tom že som s ňou niekoho podviedol lebo nikdy neviem či sa mi to už aj nepodarilo a nikdy ma to vonkoncom netrápilo. Ja by som také niečo niekomu môjmu srdcu blízkemu nespravil, ale súdiť ostatných tiež nemám vo zvyku. Čo by ma však naozaj nasralo by bol fakt, že Alicu by už nemohla byť moja.

Tak na toto nie som a snáď ani nikdy nebudem pripravený.

"Čo ti sadlo na nos?" zavrčí večné slniečko Apartmánového doma 198, Boris. Práve on bol ten, čo ma vytiahol z tranzu a odtiahol od jej dverí. Nebyť jeho a faktu že ho veziem na objednanú kontrolu k doktorovi, vletel by som dnu za ňou. Možno by na mňa zavolala aj policajtov ale mne by to bolo jedno. S kolegami by som si tak akurát potriasol rukami. Hlavné by bolo že ju opäť držím v náručí.

Som do nej až po uši.

"Alica ma počarovala. Vieš kto to bol?" s nadšením sa k nemu natočím a na chvíľku zložím zrak z cesty. "Žena ktorá mi obrátila svet naruby, hľadám ju už mesiace a to ani neviem jej priezvisko a teraz je tu!" netuším ako to vie, keďže nič okrem obrysov a tieňov nevidí, ale okamžite ma napomenie, jeho chmúr ho nikdy neopúšťa.

"Sleduj cestu. Už som slepý, nepotrebujem byť aj mŕtvy!" zahundre a vyhodí ruky dohora.

S pretočím oči ho poslúchnem, ale len preto že mu nemám chuť zničiť auto, ktoré používam keď von prší, sneží alebo potrebujem niečo preniesť. Motorka ma predsa len vždy odviesť nemôže. "Hm." Ako by Alica vyzerala nahá na mojej motorke s nohami na mojich pleciach zatiaľ čo ja si ju vychutnávam? Nie, Viktor. Toto nie je ten správny čas.

Z hlavy vytrasiem všetky oplzlé myšlienky spojené so záhadnou ženou a vrátim sa späť k šoférovaniu. Toto auto by bolo naozaj veľmi smutné zničiť. A že je to pekné auto. 

Boris bol veľmi úspešný zápasník MMA, ktorý zarábal pekné peniaze aj v zámorí, kde bol veľmi obľúbený. Ženami milovaný, považovaný za exotického keďže polovica Američanov nevedela kde také Slovensko je a tým pádom obletovaný a rozmaznávaný. Média o ňom často hovorili, že jeho úsmev s jamkami na lícach, večne strapaté vlasy a strategicky umiestnené tetovania na vypracovanom tele, mu bez väčšej námahy zabezpečili kontrakty s modelingovými a športovými agentúrami. Až kým mu to osud a jeho smola všetko pre neho a jeho kariéru neposrali a z neho sa stal uhundraný, zatrpknutý starý mládenec v najlepších rokoch. Ženy už nezaujímal, média už vôbec nie a aj dlhodobá frajerka s ktorou bol viac rozídený ako vo vzťahu, sa na neho vykašľala. 

Zostal sám, ale mne ho nikdy nebolo ľúto. Ja si myslím, že si za to môže sám a mal by vytiahnuť hlavu zo zadku a začať sa snažiť veci pre seba napraviť. Aj práve preto, akceptuje moju spoločnosť bez väčších námietok. Tí, čo ho ľutujú, u neho nemajú žiadnu šancu. Myslím si však, že som jediný v celom komplexe, ktorý to s ním ešte nevzdal a vydržím s ním viac ako desať minút v jednej miestnosti.

„Vôbec nerozumiem, prečo sa ešte dnes musíme trepať do Pezinka." znova z neho vyjde ďalšia veta s ktorou sa sťažuje a ľutuje a ja sa priznám že ho mám občas chuť nakopať, ale taktiež som sa naučil ho ignorovať.