Viktor

21 | Alica

„Stále nerozumiem prečo potrebuješ ísť priamo z nemocnice k našim." zahundrem, zatiaľ čo auto privediem k životu. „Boli za tebou v nemocnici a mama k tebe stále nebola o nič vľúdnejšia. Rád sa týraš alebo čo?" vycúvam z miesta kde som strávila toľko času až mám pomaly vlastné pridelené miesto. Teraz však už pomaly odchádzame z parkoviska nemocnice a i napriek tomu, že Viktor je stále modrý a boľavý, ideme domov. Ja k sebe, on k sebe. 

Viky si veselo spieva vzadu v sedačke len v tenkých letných šatočkách a kope nožičkami obutými do malých rozkošných sandál. Viktor sedí pri nej namiesto sedadla spolujazdca a preto vedľa mňa sú len tašky s jeho špinavým spodným prádlom, ktoré si okrem polo vyliečených zranení a barly, odnáša z nemocnice.

„S tvojim otcom si rozumiem. A aj keď to bolo trocha netypické, naše oznámenie o našom tehotenstve a zoznámenie v jednom, prebehlo v poriadku." odpovie mi v detskom hlase a Viky je z neho úplne nadšená. "Rád ho uvidím."

Cesta k našim by nám mala trvať minimálne pol hodinu a to nerátam tradičné obedňajšie zápchy. Dosť času na to, aby som mu tento priblblý nápad z hlavy vybila. „Však práve. Už o tom vedia, poznajú ťa, pár mesiacov na vychladnutie im dať môžeme. Netuším kam sa toľko ponáhľaš." kolesá mi zapadnú do výmoľu na ceste a poriadne nami zatrasie. „Sorry."

Viktorove syknutie od bolesti vzadu mi však neunikne. Vravela som že by bolo najlepšie, aby som z neho vytriasla tento blbý nápad. Alebo mu aspoň vnútila do hlavy nejaký lepšiu možnosť ako stráviť naše popoludnie, takže to, že ho to bolelo nevadí. Nie je mi to ľúto ani troška. 

Sú to takmer dva týždne, čo bol napadnutý. Hlava je už chvála bohu v poriadku, aj keď podľa toho kam smerujeme si tým až tak veľmi istá nie som. Prečo by chcel ísť priamo z nemocnice, kde bol uväznený toľko dní, za mojou mamou ktorá nemôže byť s jej novým zaťom viac nespokojná? Čistý blázon. 

Zaťom. Netuším či to je presné slovo. Je mi jasné, že či chcem alebo nie tak sa Viktora už nezbavím. Ale ten rozhovor o tom čo sme, sme ešte neviedli. Dobre to znelo trocha príliš kruto. Priznávam, ja sa ho zbaviť nechcem, ale dvakrát sme neprebrali čo vlastne sme. Sme len dvaja ľudia čo skúšajú spoločné vody? Sme pár? Frajer a frajerka? Alebo len kamaráti čo uvidia časom čo sa z nich vykľuje? Odpovede na tieto otázky momentálne nemám, ale iného nechcem. Nemyslím si, že by som niekde aj lepšieho našla.

Problém je však v tom, či som ja tá dosť dobrá pre neho. A čo Viky? Nezabudne sa na ňu niekde v procese? Koľko ľudí jednoducho zabudne na svoje deti, keď sa im narodí nové s iným partnerom? A bude mať Viktor a jeho rodina dostatok lásky aj pre to vnúča, ktoré nie je ich krv?

Neviem.

Ale nechám sa unášať prúdom. Však sa nikam neponáhľame. Pri najlepšom máme celý život na to aby sme na to prišli.

Už sa hlavne do ničoho nehnať. Pekne postupne. Najprv budeme spolu chodiť, potom sa nám narodí dieťa, po prípade môžeme uvažovať nad spoločným bývaním.

Viktor je rozumný. Rozumnejší z našej dvojice. Určite zdieľa podobný názor.

*****

„Chcem si vašu dcéru vziať za ženu a spraviť z nej počestnú ženu. Najlepšie o mesiac alebo dva, kým na nej tehotenstvo nie je tak vidieť. Preto vás žiadam o jej ruku a vaše požehnanie."

Ticho.

Všade je také ticho, že dokonca aj Viky sa neopováži zo seba vydať čo i len hlásku.

„Čo?" vyhŕkne mama. Zjavne rozrušená, celá červená mama, ktorá nemá ďaleko k porážke.