Viktor

06 | Alica

'Mne sa neskryješ pusa. Pa, čoskoro.'

Pusa.

Pusa.

Pusa.

Ako mi niečo také mohlo niekedy pripadať príťažlivé? Ako som sa mohla nechať takto volať a práve ním? Ako som mohla byť hrozne zalaškovaná, že mi už toto neprišlo ako červená vlajka?

Ako ma kurník našiel?!

Moju ruky sa stále klepú od pocitu toho zdrapu špinavého papiera s modrým atramentom v mojich dlaniach. Neverím, že ma našiel. Ani len moje auto nie je to isté. Vlastne vtedy som žiadne nemala a teraz mám v službách toto ojazdené. Veď to nemôže byť tak hrozne ľahké v takomto veľkom meste. Nemám sociálne siete, nepridávam nikdy žiadne fotky, okrem môjho najbližšieho kruhu, čo sú moji rodičia a dve kamarátky o mojej polohe nikto nevie. No okrem... mojich klientok. 

Do šľaka! Jasné, že ma našiel do pár dní od prepustenia. Som ja ale hlúpaňa! 

Snažím sa presvedčiť sa o tom, že to vlastne ani nemusí byť on. A ak áno, tak mi nič nehrozí. Nechcem ho vidieť a je mi nechutný, ale ešte neznamená, že mi niečo spraví nie? Nie som vo filme, takéto veci sú trestné.

No moje najväčšie obavy sú o Viky. Čo ak mi ju bude chcieť vziať? Nechcem sa o ňu deliť a už vôbec nie s necitlivým svalnatým debilom, ktorého mozog je tak maximálne v nohaviciach.

Milujem Viky a nikdy ju nepovažujem za chybu, ale naozaj si nezaslúži mať takého otca. Je to moja vina, že je ním práve on. Nie som niekto kto nevie ako sa chrániť, ale moja deravá pamäť ma už často dostala do problémov. Vedela som, že už sa mám dávno vykašľať na tabletky, ktoré zabúdam brať a radšej zvoliť inú, pre mňa bezpečnejšiu formu antikoncepcie.

Návšteva gynekológa aby som to teraz zmenila, je však môj posledný problém.

Mala som síce namierené do mesta, do obchodné centra a možno ... len možno ak by sa tento náš výlet malej princeznej páčil aj na kávu a nejaký zákusok. Dokonca som sa konečne učesala, mám umyté vlasy a nalakované nechty. Nevyzerám ako bezdomovec a nič nemám povracané. Cítila som sa dnes konečne dobre a aj Viky bola spokojná. Vyzeralo to, že sme si konečne našli správnu cestu a bude sa nám už len dariť.

A namiesto relaxu, viem čo musím spraviť. Musím ísť za jediným človekom, ktorý mi nepovie že len preháňam a možno mi dokáže nejako pomôcť. Strach mi nedovolí inak.

*****

„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?" postaršia pani na policajnej stanici, na ktorej som bola žiadať o pomoc len pred necelými dvoma týždňami, si nasadí okuliare a predkloní sa cez pult aby na mňa lepšie videla. Túto pani, v zelenej uniforme, som tu však pred tým nevidela. Na recepcii pracoval vtedy niekto iný.

„Ehem. Ja..." zakoktám sa z toho istého dôvodu ako vždy keď na mňa hovorí nejaká autorita. Je jedno že iné ženy považujú uniformy za sexy a príťažlivé, ja mám z nich strach a chovám sa ako väzeň na úteku.

„V kľude. Nehryziem." zasmeje sa a premeria si ma spomedzi okuliarov až kým jej pohľad nepadne na spiacu Viky vo vajíčku pripevnenom na konštrukcii kočiara. Jej oči sa okamžite rozžiaria a tak ako takmer každá žena začne sa rozplývať nad rozkošnosťou bábätka. 

„Pardon." ospravedlním sa za svoje detinské chovanie a odkašlem si. „Hľadám nadporučíka Krajňáka. Doma nebol a nemám na neho číslo. Je to celkom súrne." s úsmevom sa zahľadím na svoju dcéru, ktorá sa momentálne chová ako malý anjelik.