Jacklyn (harry potter fanfiction sk)

4

Je to tu. Posledné tri dni som musela vstávať o neskutočných osem hodín. Vraj aby som si zvykla. Pcha. Bola by som radšej, keby som si ešte mohla užiť tri dni krásneho spánku.

Na raňajky sme mali vajíčka, ale tak zavčasu sa mi vôbec nechcelo jesť.

Nechala som si rozpustené vlasy a obliekla si kvietkované tmavo zelené šaty. Všetky veci som už mala v kufroch. Okrem tých najdôležitejších. Tie som mala v ruksaku na chrbte. Napríklad uniformu, Klausa, knihu a nejaké písacie potreby. No a samozrejme zopár galeónov. Math tvrdil, že vo vlaku si budeme môcť kúpiť jedlo.

Dúfala som, že mal pravdu, pretože som toho na ráno moc nezjedla.

„Nachystala som vám sendviče na cestu. Jackie, ty si skoro nič nezjedla, takže si ich zabal do ruksaku," odvetila po raňajkách mama.

„Ale mami, veď sa mi doň už nič nezmestí. Mám ho totálne plný," ukázala som jej napratý ruksak.

„Čo tam toho toľko máš?" čudoval sa Math s ruksakom naplneným ani nie po polku.

„Tak Math, zober sendviče pre vás oboch," navrhla mama.

„Mami, my neplánujeme sedieť tom istom kupé. Snažíme sa od seba odviazať a nájsť si nejakých kamarátov," povedal Math a bolo vidieť aká je naňho mama pyšná.

„No dobre. Tak ti dám ešte jednu tašku, dobre Jackie?"

„Myslím si, že jeden sendvič sa mi do ruksaku ešte zmestí," povedala som a snažila sa naprať sendvič do ruksaku. Nechcela som vyzerať ako ovešaný vianočný stromček.

Na vlakovú stanicu sme sa dostali autobusom a vlakom. Stanica bola plná detí s obrovskými kuframi. Muklovia museli byť riadne prekvapený. Alebo možno si už zvykli z minulých rokov.

Prešli sme cez ,zázračnú, stenu a dostali sa na nástupište 9 ¾. Hneď sme uvideli veľký červený vlak ako nám rozprával Math. Pripojili sme sa k Diggoryovcom. Po roku a pol som videla pani Diggoryovú zase na nohách. Vyzerala slabo ale odhodlane. Za žiadnu cenu by si nenechala ujsť túto chvíľu.

„Ach Rudith, vyzeráš úžasne. Aj vy Math a Jackie," usmiala sa na nás Cedova mama.

„Aj ty vyzeráš pekne," povedala zdvorilo mama. So súcitom a ľútosťou ale podľa očí som videla, že to myslela úprimne a zo srdca.

Rozlúčili sme sa a nastúpili do vlaku. So Cedom sme si našli voľné kupé a Matha sme nechali ísť opačným smerom. Ced si sadol ku oknu a ja vedľa neho. Posledný krát sa pozrel na svoju mamu, akoby si ju chcel vryť do pamäte nech sa stane čokoľvek.

Jeho mama mala také isté bronzové vlasy ako Ced. Svetlo modré oči mala teraz unavené a jej svetlá pokožka vyzerala slabo a vyziabnuto. Črty tváre mala ale veľmi pekné. Viem si ju predstaviť zamlada. Musela sa páčiť veľa chlapcom. Ced po nej samozrejme krásu zdedil. Oči nemal modré ale sivé. Občas na svetle sa zablysli modrá a zelená farba.

Vlak sa pohol. Ani nie minútu na to k nám pribehla skupinka chalanov.

„Toto je jediné kupé ktoré nie je úplne obsadené. Môžeme ísť k vám?" spýtal sa svetlo-hnedo vlasý chalan. Vyzeral byť pomýlený rovnako ako jeho dvaja kamaráti, takže som predpokladala, že je prvák.

„Samozrejme," odpovedal Ced.

Chvíľu bolo ticho. Neznášam ticho. Je tak strašne nudné.

„Ste prváci, že?" spýtala som sa.

Ozval sa blonďavý: „Áno. Je s tým nejaký problém?"

„Emmet, nebuď neslušný. Áno sme prváci. A predpokladám, že vy tiež?" povedal svetlo- hnedo vlasý.