Jacklyn (harry potter fanfiction sk)

3

Prešiel mesiac a my sme sa dohodli aj s Diggoriovcami, že pôjdeme do šikmej uličky. Samozrejme išli sme hop-šup práškom. Nemôžem povedať, že to mám rada. Naopak, môj brat to priam zbožňuje. Nechápem čo na tom vidí.

Po presunutí do šikmej uličky sme sa stretli s pánom Diggorym a Cedricom.

„Ahoj. Ako si sa vyspala?" spýtal sa ma Ced.

„Strašne! Musela som vstávať nesmierne skoro!"

Math nás počúval a odfrkol si: „Preklad: vstala o pol deviatej, čo vôbec nie je skoro."

Nechápavo som sa naňho pozrela: „Samozrejme že je! Nemôžem za to že ty vstávaš o piatej ráno."

„Ja nevstávam o piatej ráno. Len ty vstávaš o jedenástej!"

A takto sme sa hádali kto o koľkej vstáva až dokým nás neprerušil Cedric.

„Páni! Jackie všimla si si vôbec aké to tu je nádherné."

Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že Ced má pravdu. Na tento moment som čakala niekoľko rokov. A teraz, keď som tu, sa hádam s bratom o nejakej somarine namiesto toho, aby som si ten pohľad užívala s najlepším kamarátom.

„Páni!" zopakovala som aj ja.

„Tak toto je tá úžasná šikmá ulička!" dodala som.

„Áno," povedal Math a ja som naňho zazrela. Čo sa nevedel vcítiť do našej kože? Už si nepamätá aký bol, keď toto tu videl prvý raz on?

Najskôr sme si išli kúpiť plášte čiapky a veci k tomu. Pani Malkinová k nám bola milá. Math nám povedal, že to nebýva časté. Ďalej sme si išli kúpiť prútik. Ja mám so šľachou draga a Ced s vlasom jednorožca. Popravde, absolútne neviem čo to znamená. Nakúpili sme si ešte školské potreby a všetky potrebné veci. Nakoniec sme sa zastavili v cukrárni.

Okamžite ako som prišla domov, išla som si dať všetky veci na kopu, pripravenú na koniec prázdnin.

Neskôr po obede som sa stretla s Cedom. Išli sme na ich pozemok. Hneď ako sme prišli ku nim domov, som počula ako pani Diggoryová kričí: „Ahoj, drahá. Ako bolo v šikmej uličke?"

„Úžasne pani Diggoryová. Bolo to nádherné. Škoda, že ste nemohli ísť s nami," povedala mama.

„Aj mne to je ľúto. Necítila som sa na to. Ale dúfam, že ste to pochopili a nehneváte sa na mňa."

„Samozrejme, že sa nehneváme. Ty za to nemôžeš."

Ced si išiel odložiť nejaké veci a išli sme von. My máme takú menšiu farmu. Máme sliepky, dve kravy, tri kozy a dva kone. Diggoryovci majú tiež veľký pozemok, ale nemajú žiadne zvieratá. Nemá sa o ne kto starať. Pán Diggory má zložitú prácu a pani Doggoryová je.. no slabá. Samozrejme, my sme sa ponúkli, že im pomôžeme, ale odmietli nás.

DVA TÝŽDNE NESKôR

Som riadne vystresovaná. O dva týždne už budem na Rokforte. Najhoršie bude, ak nás triediaci klobúk nezaradí do tej istej koľaje. Toho sa bojím najviac. Fakulta je pre mňa ako rodina. Ale ako pre mňa môže byť ako rodina, keď tam nebude Ced? On je takmer moja rodina. Math je v Bystrohlave. Bolo mi povedané, že tam chodia tí inteligentní a kreatívni. Ani v jednom nevidím môjho brata, ale nikdy nevieš. So Cedom sme každý deň spolu. Pre istotu, ak nás nezaradí do rovnakej fakulty, chceme byť čo najviac spolu. Nikto znás nemal iného kamaráta ako toho druhého.

Najviac by som chcela aby sme obidvaja išli do Bystrohlavu. Pre Matha bude tento rok veľmi náročný. Jeho agresivita postupne rastie a teraz keď bude stále sám bez kamaráta, môže ľahko vybuchnúť.

„Mami!? Môžem sa s tebou o niečom porozprávať?" spýtala som sa raz doobedu. Math bol v izbe a zase písal Samovi.

„Samozrejme. O čo ide?"

„Bojím sa o brata. Ak ma nedajú do Bystrohlavu, bude úplne sám. Neviem či to zvládne."

„Áno aj ja sa strachujem. Musíme veriť v to, že sa nejak ovládne."

„Mami, ty to nechápeš. Niekedy to nedokážeme udržať v sebe."

„Zlato. Stalo sa to už aj tebe?" spýtala sa ustráchane.

Musela som klamať. Nechcela som aby sa trápila ešte aj o mňa.

„Nie. Len vidím aké je to ťažké pre Matha. Nechcem aby v tom ostal sám."

„Bavíte sa o mne, že?" ozval sa hlas spoza nás. Úprimne, mám pocit, že som od strachu podskočila. „Samozrejme, že áno. Vravím vám. Som v poriadku. Zvládam to. Nie je to také zlé ako s.." rýchlo som sa naňho pozrela, „so Sym."

Odkiaľ to vedel? Odkiaľ vedel čo sa mi stalo? Mama sa na nás pochybovačne pozrela.

„Naozaj, mami môžeš mi veriť." Povedal a išiel si zobrať jablko.

Keď som sa vracala do izby a obchádzala som okolo jeho dverí, chvíľu som zaváhala. Nakoniec som vošla dnu.

„Ako si to vedel? Odkiaľ?" spýtala som sa zahanbene.

„Bolo to jasné. Podľa tvojho správania, vystupovania. Ver mi, viem aké to je. Ale obdivujem ťa, že si to v sebe tak dobre skrývala."

„Je mi ľúto, že som ti o tom nepovedala. Myslela som si že to zvládnem sama. Očividne som sa mýlila."

„Aj ja som sa na začiatku mýlil. Myslel som si to isté ako ty. Ak budeš niečo potrebovať, povedz mi. Keď budeš mať problémy v škole, povedz že musíš ísť za mnou. Učitelia budú rozumieť. Vedia o našej situácii."

„No super!" vzdychla som si. Hneď na to som sa ale rozosmiala. Math sa ku mne pridal. Bola som naozaj rada, že mám takéhoto brata.

ako bolo sľúbené, tu je nová kapitola. na vydávanie kapitol nebudem mať určený čas, budem ich dávať tak, ako budem stíhať. 

ak sa vám kapitola páčila, budem rada za komentár a ak máte nejaké otázky, tiež mi môžete napísať. všetky svoje teórie, pocity, dotazy a iné píšte do komentárov.

ďakujem veľmi pekne za prečítanie a prajem pekný zvyšok dňa