Jacklyn (harry potter fanfiction sk)

6

BIFĽOMOR!" zahučal tak moc, že som mala pocit, že mi vybuchne mozog.

V tej chvíli som bola úplne dezorientovaná. Jediné čo mi pomohlo určiť ku akému stolu mám ísť bol potlesk. Žltá. Aj Ced je v Bifľomore! Sadla som si ku nemu a povedala stále trochu zmätená: „Dokázali sme to!"

Usmiali sme sa na seba a pozerali ako klobúk zaraduje posledných šiestich žiakov.

Po zaraďované sa riaditeľ znovu postavil a zvolal: „Myslím, že hostina sa môže začať!"

Odrazu sa pred nami objavilo toľko jedla, koľko som za celý život nevidela. Bolo tu všetko. Všimla som si, že pri mne je málo mäsových jedál. Pozrela som sa na hlavný stôl. Odkiaľ Dumbledore vedel, že som vegetariánka? Nenajedla som sa až tak ako Ced a ostatný, ale mala som dosť. A to je hlavné.

Neskôr keď sme všetci dojedli, jedlo zmizlo a Dumbledore nám poprial dobrú noc. S prefektom našej fakulty sme prišli ku vchodu do bifľomorskej klubovne.

Po ceste som sa snažila zazrieť Matha ale nikde som ho nevidela.

Do spoločenskej miestnosti sme sa dostali veľmi jednoducho. Viem, že do bystrohlavskej klubovne sa dostane ten, kto správne odpovie na otázku a že do chrabromilskej a slizolinskej sa dostaneš pomocou hesla.

Naša spoločenská miestnosť bola veľmi útulná. Všade samé kvety, sedačky a poličky. Mali sme tu aj krb ktorý ešte nehrial. Na to bolo príliš teplo. Prefekt nám oznámil kde máme izby a tak sme sa s Cedom rozlúčili, pretože sme nevedeli či sa dnes ešte uvidíme.

„Dobrú noc." „Dobrú!"

Vyšla som hore schodmi a uvidela chodbu s niekoľkými dverami. Na každých boli napísané štyri mená. To svoje som našla až skoro pri posledných dverách. Tiež tam boli mená: Destiny Evansová, Dorothy Evansová a Nora Heinesová. Vošla som do vnútra a rozhliadla sa okolo seba. V strede izby bol krb a okolo neho štyri postele so závesmi a skrinkovými truhlami. Tri okná, cez ktoré sme mali nádherný výhľad, stáli medzi každými dvoma posteľmi.

Hneď pri dverách bola prázdna posteľ a tak som si na ňu sadla a vyložila veci. Krik sa nedalo nepočuť. Patril dvojičkám Evansovým. Hádali sa o tom, ktorá bude spať pri stene. Nora ležala na perine a čítala si učebnicu na Elixíry. Vyzerala, akoby vôbec nezaregistrovala, že sa naše spolubývajúce hádajú.

Keď už začali byť naozaj hlučné, vyskočila som z postele a zvolala: „Nie je to jedno, kde budete spať? Ste sestry! Každý mesiac sa môžete striedať. To vás nenapadlo?"

Prekvapene sa na mňa pozreli. Asi neboli zvyknuté na to, že im niekto preruší hádku.

„Dobre. Môžeme sa striedať. Ale ako rozhodneme, ktorá tam bude ležať prvá?" spýtala sa Dorothy.

„Jednoducho. Zahrajte si tri hry kameň, papier, nožnice," navrhla som a ony sa na mňa spýtavo pozreli, „nehovorte mi, že neviete čo to je za hru!"

„Nevieme čo to je za hru," povedala Destiny. Mala veľmi piskľavý hlas.

Vysvetlila som im, a ukázala ako sa to hrá a oni si strihli.

„Kameň, papier, nožnice! Kameň, papier, nožnice! Kameň, papier, nožnice!" zvolali naraz. Keď si Destiny presúvala veci z krajnej postele, vyzerala veľmi nahnevane. Naopak, Dorothy sa tešila z víťazstva.

Všetky veci som si odložila do skrinky a až vtedy som si uvedomila, že mám na chrbte ruksak.

Vytiahla som z neho Klausa a dala bozk na jeho plyšové čelo. „Tak som sa bála," pošepla som a silno ho objala. Dorothy si nás všimla a povedala: „Odkiaľ ho máš? Vyzerá roztomilo."

„Od otca. Dal mi ho pred skoro šiestimi rokmi."

„Má aj nejaké meno?" spýtala sa Destiny. Nora si stále nezaujato čítala knihu.

„Volá sa Klaus. To meno mi pomohli vymyslieť Cedric a otec. Nie som príliš kreatívna. Aj keď, čo sa týka maľovania, nápady mám vždy."

„Rada maluješ? To je super. Naša mama tiež veľmi rada kreslí."

A tak sme sa rozprávali o rodičoch, súrodencoch, kamarátoch, škole. Neskôr sme boli tak moc unavené, že sme sa len rýchlo umyli a išli spať. Dokonca aj Nora vyzerala unavene. Hoci sa do konverzácie nepripájala, mala som pocit, že nás počúva a smeje sa s nami. Bol to dobrý pocit nájsť si kamarátov. Bola som až prekvapená ako rýchlo sme sa skamarátili. Neboli sme kakmarátky na život a na smrť ale to sa ani neočakáva. Keď som zaspávala, myslela som na Ceda, Mathiasa a mamu.

,Dobrú noc, povedala som si v hlave a pomyslela si ako sa môj pozdrav prenáša ku mame, bratovi a Cedovi.

okej, vymeslela som to takto, že ešte kým som doma tak vydám túto kapitolu

ak ste si čítanie užili, budem veľmi rada za každý komentár

ďakujem za prečítanie a prajem pekné popoludnie