Jacklyn (harry potter fanfiction sk)

9

„Prepáč. Stratila som pojem o čase, pretože som sa hádala s kvetom, ale o tom ti poviem neskôr. A potom som zablúdila a dostala som sa až ku vchodu do chrabromilu. Tučná pani mi ale pomohla."

„Aj som si myslel, že si sa niekde stratila. Verím tvojim orientačným schopnostiam ale ja som sa prvé týždne strácal skoro stále."

„Tak ako?" spýtala som sa.

„Zatiaľ nič. Všetci majú kamarátov. A čo ty? Čo si to vravela o tom kvete?" spýtal sa so smiechom.

„Vieš ako neznášam skoré vstávanie? Tak profesorka Sproutová našla riešenie. Excitatio Flos. Vynechala zopár veľmi dôležitých vlastností. Napríklad rozprávanie, otravnosť, .."

„Čítanie myšlienok. Fúha. Chápem prečo meškáš. Neviem si ani predstaviť aké to musí byť otravné. A ešte pre teba. Ten kvet poznám. Môj spolubývajúci ho chvíľu mal. Našťastie vie čítať myšlienky iba svojho majiteľa. Pre Devina to bolo neznesiteľné a tak to dal Sproutovej. Predpokladám, že ona ho teraz dala tebe aby sa ho zbavila. Viem, že ona má rada rastliny ale musí to byť naozaj otravné," dopovedal a uškrnul sa na mňa.

„To teda je. Ale vieš ako som vždy chcela mať psa? Je to niečo také. A vie aj rozprávať, takže asi si zvyknem. No, a teraz ku tvojim kamarátstvam.

Tvoji spolubývajúci stoja za nič ale čo tak niekto z iných izieb. Spolužiaci, možno spolužiačky. A ak nie, tak sa skús skamarátiť s niekým mladším alebo starším," navrhla som.

„Pokúsim sa. A čo ty? Máš nejakých kamarátov, okrem Cedrica?" spýtal sa.

„Asi áno. Vo vlaku sme narazili na trojicu chlapcou, ktorý si sadli do našeho kupé a rozprávali sme sa, hrali hry. Nie sú v Bifľomore ale v Slizoline. Ale bola s nimi zábava. Tiež moje dve spolubývajúce sú milé. Sú to tie dve dvojičky čo išli ako prvé ku triediacemu klobúku."

„Áno, viem. Inak keď si už spomenula ten klobúk, čo ti tak dlho hovoril? Keď som si ho dal na hlavu ja, povedal zopár slov a potom vyhlásil, že idem do Bystrohlavu."

„Hovoril mi o Sym a o tebe. Spýtal sa ma či chcem ísť do Bifľomoru alebo Bystrohlavu. Potom sa ma spýtal či ma zaujal Slizolin a nakoniec zakričal Bifľomor," o agresivite som mu ale nepovedala.

„Počkaj. Keď si sa zaraďovala, Cedric už bol v Bifľomore. Takže klobúk sa ťa vlastne spýtal či chceš ísť ku mne alebo ku Cedricovi. A ty si si samozrejme vybrala Cedrica," uprene na mňa hľadel.

„Nie to nie je pravda. Teda, dal mi na výber, ale nič som nepovedala. To on rozhodol," obhajovala som sa.

„Ten klobúk vie čo chceš! Vie robiť niečo ako čítanie myšlienok. To ťa nenapadlo? Asi nie. Vybrala si si Cedrica. Ako vždy. Ja budem až na tom druhom mieste. A to som tvoja rodina. Tvoja krv!"

„Ced je môj najlepší kamarát, ale to neznamená, že nemám rada teba. Ako si povedal: si moja rodina. A rodina budeš pre mňa vždy. Vždy budeš môj veľký brat. Ktovie, možno sa o pár rokov so Cedom prestanem kamarátiť. Ale ty tu budeš vždy!" povedala som so slzou v oku. Tá mi ale po líci nestiekla. Iba sa mi zaleskla v oku. Pomyslenie na to, že s so Cedom prestanem kamarátiť mi trhalo srdce.

Math si to všimol a povedal: „Nemôžeš byť tak uviazaná na jedného človeka."

„Len som sa s tebou chcela porozprávať, pretože si mi chýbal. Aj mama mi chýba, všetci mi chýbajú. Sym, otec, náš dom, proste všetko! Ty si nepamätáš keď si tu bol prvú noc? Alebo si bol úplne v pohode?" slza vypadla z oka a už tiekla po líci. Bola ale jediná. Math sa na mňa zase uprene pozeral a povedal: „Prepáč." Tento rozhovor nemal skončiť hádkou. Naozaj som to nechcela.

Neskôr ma odprevadil ku vchodu do bifľomorskej klubovne. Poprial mi dobrú noc a rozlúčili sme sa.

Keď som vchádzala do izby všimla som si, že tam som sama.

„To nevyzeralo na fajn rozhovor."

„Buď už ticho! Si naozaj otravný," povedala som rastline.

„Premýšľal som o tom, že každý kamarát má nejaké meno, tak prečo by som ja mal byť bez mena? Čo tak Oliver?" spýtal sa.

Nahnevane som sa naňho pozrela: „Už nikdy, nikdy si nevkladaj do úst moje slová! Rozumel si?"

„Nie Oliver sa mi nepáči."

Mala som pocit že vybuchnem. Toto bude veľmi ťažké. Chcela som ten kvet chytiť do ruky a vyhodiť von oknom. Tak moc mi vadil. Prečo proste nemohol skúsiť nepočúvať. Ja viem že to musí byť ťažké ale..

„Vskutku veľmi ťažké. Nevedel som, že máš problém s násilným správaním. Nemyslíš, že vyhodiť živú dušu von oknom je trochu drastické?"

„Už buď ticho!!" zaziapala som naňho.

Do izby vošla Dorothy: „Je všetko v poriadku?"

„Ak by bolo všetko v poriadku neziapala by som na tento sprostý tupý kvet," povedala som až príliš tvrdo. Nechcela som ale tá nenávisť sa presunula k Dorothy.

„Ospravedlňuje sa ti," povedal kvet a ja som už musela byť celá červená.

Zobrala som do ruky pergamen a roztrhla ho napoly. Tak upokojujúci zvuk. Musela som to spraviť ešte raz. Tak moc ma to upokojovalo. Neuveriteľné. Keď bol pergamen roztrhaný na malé kúsky, pozrela som sa na Dorothy. Vyzerala byť dosť znepokojená.

„Myslím, že treba zhlboka dýchať," povedala s trasúcim sa hlasom.

Všimla som si ako ku dverám pribehol Ced.

Kvet bol ticho. Chvalabohu. Dúfam, že si uvedomil, že o jeho sprosté reči nikto nestojí.

Sadla som si na posteľ a sľúbila som si, že dnes si na kvet už ani nespomeniem. Keď sa Ced uistil, že som v poriadku, nechal nás s Dorothy samé. Ja som jej o všetkom porozprávala a ona ma počúvala. Potom ma objala a aj ona mi povedala niečo o sebe. Bolo to od nej veľmi milé.

„A toto bol asi ešte ten lepší prípad," dodala som nakoniec.

ahojte! prepáčte že vydávam novú kapitolu tak neskoro ale úplne som na to zabudla

dúfam, že sa páči a ďalšia kapitola vyjde čoskoro

budem rada za komentár a radu na zdokonalenie písania alebo obrázka, s ktorým si nie som 100% istá

dobrú noc