TRUE IN WOODS

1.

V lesoch sa ukrýva pravda.
Tak mi to hovorievala mama.

Že v našich lesoch spí bohyňa zeme Gaia. Aj keď teraz odpočíva, všetko vidí a počuje. Naše skutky, správanie a rozhodnutia. Dáva pozor nie len na prírodu ale aj na nás. Samozrejme na tých, ktorí si prírodu vážia. Vraví sa, že tí ľudia, ktorí si nevážia prírodu a ničia ju, tak ich Gaia začaruje aby blúdili v lese už navždy. No tí ktorí v ňom zablúdia a uctievajú si prírodu, tím pomôže nájsť správnu cestu z lesa.

Gaia odpočíva pod lesom Pravdy, hlboko v zemi. Nie každý sa tam odváži vkročiť. Nedaj bože by sa v tých lesoch zatúlal a ak by ho Gaia nemala v láske, zahynul by. O bohyni Gai je veľa príbehov.

Nikto nevie, či sú pravdivé, no ja si myslím, že v každom príbehu je časť pravdy. Mama mi každú noc vravievala, jeden z tisícich príbehov o slávnej bohyni zeme. Vždy ma zakryla perinou a sadla si ku mne na vrzgajúcu posteľ.

Hladkala ma po vlasoch a vravela jeden z mojich najobľúbenejších príbehov.

„ Dávno pradávno, ešte keď ľudia neboli na svete, žili tu kedysi bohovia. Určite poznáš Zeusa, Athénu, Persephone a Hádesa. No ešte pred týmito bohmi, žila prvá bohyňa, matka titánov a zeme Gaia. Bola vytvorená Chaosom a považovaná za tvorcu všetkých vecí. Urán bol dieťa Chaosa a Gai, neskôr bol jej manžel.
S ním mala veľa detí: titánov. Medzi nimi bol aj Kronos. Urán svoje deti nemal v láske a tak ich uväznil. Gaia bola nahnevaná na Urána, preto nahovorila Kronosa aby sa postavil svojmu otcovi, no márne. Nevyhral a zomrel. Jej hnev otriasal zemou, až sa nakoniec otvorila a hodila Urána do nej. Ten ju stihol však zachytiť a stiahol ju zo sebou. A tak Gaia spí, pod našim lesom Pravdy. "

Väčšinou som zostala v nemom úžase, keď mi mama dopovedala príbeh.
Stále ma pripravil o slová. Prečo Urán, boh neba, nemal v láske svoje deti?  Prečo neodpočíva Urán v zemi, keď ho tam Gaia hodila a namiesto toho je v nebi? 

Mala som toľko otázok, no žiadne mi nevyšli z úst. Mama mi vždy po príbehu pobozkala čelo a popriala pekné sny. Boli to krásne chvíle na ktoré si dodnes pamätám.

Zavrtela som hlavou aby som teraz nespomínala. Musím sa sústrediť. Akurát vchádzam do lesa Pravdy.
Snažím sa nevstupovať sem tak často.
Nechcem si pohnevať bohyňu. Na začiatku lesa, odovzdám bohyni pletený venček z lúčnych kvetov ako dar za to, že môžem vstúpiť a vziať si liečivé bylinky.

Položím ho pred strom na zelenú trávu, kde ho nechávam a vstupujem do lesa. V lese je opar hmly, ktorý sa pridržuje pri zemi. Okolo mojich členkov je najhustejšia, až si nevidím na nohy. Vysoké, ihličnaté stromi sa ťahajú do výšin až k oblakom.

Idem hlbšie a hlbšie do lesa. Až kým nezahliadnem malú čistinku, kde rastú xie. Fialové kvety. Rýchlo k nim podídem a nazbieram si trochu. Sú dobré na bolesť ako takú ale hlavne na bolesť hlavy.

Keď pozbieram xie, ponáhľam sa ďalej.
Zahliadnem známy potok pri ktorom sú bylinky, ktoré potrebujem. Podídem k nemu. Jemne, no zároveň svižne trhám bylinky. Buď na čaj, proti zápalové alebo od bolesti. Zdvihnem sa zo zeme a kráčam naspäť domov.

Na oblohe sú mračná a ja sa snažím čo najrýchlejšie dostať preč z lesa.
Tmavé oblaky nikdy nič neveštili dobré. Pravda mojich slov sa potvrdí keď začne pršať. No toto nie je normálny dážď.... sheia...

Bežím ako mi to nohy dovolia. Na seba si hodím kapucňu aby ma nepopálil kyslý dážď. Plášťom zakryjem nazbierané byliny. Dúfam len, že to nie je znamenie od bohov.

Bum. Udrel hrom do neba. Niečo nie je dobre. Niekto nahneval bohov. Ďalej som utekala a z plných pľúc som dychčala. Vietor rozknísal stromy a otočil padajúcu kyselinu.