TRUE IN WOODS

5.

Oblečená v čistej, dlhej, hnedej sukni s hnedým kabátikom som sa ráno okolo piatej vybrala do mesta.
Neznámy človek spal tvrdo ako zabitý.
Žije, kontrolovala som mu pulz než som odišla.
V meste som sa dlho nezdržala.
Kúpila som v pekárni pečivo, vajíčka u Deny a v obchode mydlo a zápalky.

Hneď po nákupe som sa ponáhľala naspäť domov.
Hádam mi tam nič nerozbil.
Zamkla som ho pre istotu.
Nikdy neviete, čo sa z takého pekného človeka vykľuje.

Bola som už pri drevenej chatrči.
Vytiahla som z tašky kľúč, vložila do zámky a otočila ním.
Dvere sa otvorili a ja som vstúpila dnu.
Vyzula som si čižmy, položila tašku z ktorej som vyložila jedlo na stôl.

Muž spal.
Tak ako som ho nechala.
Pripravila som nám raňajky.
Do rajnice som naliala vodu, ktorú som nechala nad ohňom zovrieť.
Dala do nej tri vajíčka, ktoré sa po siedmych minútach uvarili.
Čerstvý chlieb s maslom, paradajkou a pažítkou som položila na tanier.

Vajíčka som ošúpala od škrupiny a nakrájala na chlieb.
Jeho tanier som položila na drevenú tácku spolu s čerstvou vodou.
Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali sedem ráno.

Raňajky som nechala na stole, zatiaľ čo som išla skontrolovať neznámeho.
Už nemal tak vysokú teplotu ako včera, čo bolo dobre.
Odokryla som ho a sadla si vedľa neho na posteľ.

Chcela som mu skontrolovať to uhryznutie na boku, či sa nezapálilo.
Išla som mu odviazať obväz, keď v tom ma chytil za ruku až ma myklo.
Rozospatými, unavenými očami na mňa hľadel.

Usmiala som sa naňho.
„Dobré ráno. Chcela som ti skontrolovať ranu. Ale keď si už hore raňajky sú hotové." povedala som načo som vzala zo stolíka tácku.
Snažil sa posadiť, no nešlo mu to.
Tácku som ešte na chvíľu položila a pomohla mu sadnúť si.

Raňajky som mu položila na perinou zakryté nohy a nechala ho nech sa v kľude naje.
Ja som si tiež vzala svoje veledielo a s popriatím „Dobrú chuť. " sa pustila do jedla.
Už som mala polovicu raňajok zjedených zatiaľ čo on sa toho ani len nedotkol.

Zamračila som sa.
„Ak mi povieš, že ti to nechutí, bez toho aby si to ochutnal nechám ťa hladovať."
Povedala som smrteľne vážne.
Pozrel sa na mňa a zasmial sa.
Nechápala som.
Chrapľavým smiechom naplnil celú miestnosť.

No hneď ako ucítil zranenie sa dosmial.
„Ssss! Prepáč. Ja len, ďakujem. Ani ma nepoznáš."
Jeho hlboký hlas ma prekvapil a rozniesol po mojom tele zimomriavky.
Mal pravdu, nepoznám ho.

„Pravda. Nepoznám ťa ale nenechám zomrieť človeka. "
Dojedala som pomaly svoje jedlo.
„Ďakujem ešte raz." povedal a konečne sa pustil do pravdepodobne už studeného chleba.

Jeho rozhádzané vlasy na všetky svetové strany ma vyvádzali z miery.
Mala som chuť mu ich rukou prehrabnúť.
A jeho dobre vypracované telo, ktoré som mala možnosť vidieť....tieto myšlienky som sa snažila potlačiť do úzadia.

Zatiaľ čo jedol som pripravila nové napustené obväzy, dezinfekciu a ticho čakala kým doje.
Preto ma viviedlo z miery keď prehovoril:
„Nechceš vedieť kto som?"
Zo zdvihnutým obočím až kamsi do nebies som naňho pozerala dobrú minútu.

„Mala by som?"
Pohľad sklopil na svoj prázdny tanier.
Už som si ani nemyslela, že mi odpovie.
„Nie."
Strach, ktorý sa pomaly rozraztával som potlačila hlboko do vnútra.
Tácku som mu odniesla z nôh, prisunula som si k posteli malý stolček s obväzmi a odokryla z neho perinu.

Sadla som si vedľa neho na posteľ a očami skenovala jeho telo- teda zranenia.
Ruky som mu obopla okolo trupu až za chrbát, odviazala uzlík, ktorým bol obväz utiahnutý a odtáčala z neho látku.
Keď som mu dala dole obväz, ktorý mal celú noc na sebe uvidela som zašitú ranu.