TRUE IN WOODS

2.

Zobudila som sa skoro ráno.
Obliekla spodnú bielu sukňu a navrch dlhú, tmavo-červenú. Bielu spodnú blúzku a na to červený, krátky kabátik. Vlasy som si zaplietla do jednoduchého vrkoča a prehodila cez plece tašku. Do nej som poukladala maste, obväzy a oleje.

Vzala som mešec s trochou peňazí, obula čižmy, zamkla chatrč a vybrala sa do mesta, po vychodenej cestičke. Ako som tak prechádzala lúku, natrhala som si kvety a spravila z nich venček ktorý som si položila na hlavu.

Potrebujem vyzerať čo najlepšie, aby si ľudia chceli odo mňa dačo kúpiť. Šťastná sama so sebou som pridala do kroku, nech mi nevezmú dobré miesto na predaj. Ľudia a obchodníci chodia skoro ráno na miesto, kde sa konajú trhy aby mali dobrý flek.

Ak si nájdete miesto niekde v strede mesta, tam sa najlepšie predáva. Veľa ľudí chodí na námestie a nie niekam ďaleko, len preto aby si od niekoho dačo kúpili.

20 minút chôdze a už sa nachádzam pred bránami mesta. Veľa obchodníkov nimi prechádza na trhy. Tak ako aj ja prechádzam veľkými, kovovými bránami.

Ruch v uliciach sa čím viacej zväčšuje.
Hľadám dobré viditeľné miesto, no zároveň s chládkom aby som sa neupiekla na slnku. V meste býva teplejšie ako pri lese, keďže tu sú vydláždené cesty kameňom.

Všade okolo mňa sa nachádzajú ľudia s konskými povozmi a naloženým nákladom. Stánky na predaj, tu bývajú skoro stále a tak si nemusia obchodníci brať so sebou aj tie.

Konečne nájdem miesto ku ktorému hneď bežím. Rýchlo si ho obsadím a pomaly vykladám maste na stôl. Niektoré skryjem na neskôr, vykladám čaje, obväzy, oleje. Keď už mám všetko na aranžované, očami poobzerám ostatné stánky pri mne.

Hneď vedľa mňa po ľavej strane je exotické ovocie - fajn to mi priláka zákazníkov. Po pravej strane ešte nie je nikto. Oproti mne sú šperky čo tiež nie je zlé a akurát keď sa chcem pozrieť ďalej tak ma vyruší hlas.

„Ahoj, prepáč máš tu ešte voľné? "
Otočím sa za hlasom a uvidím dievča, asi v mojom veku s dvomi taškami na pleciach. S hnedou sukňou a blond vlasmi.

Usmejem sa na ňu a odpoviem jej:
„Jasné je tu voľné." dievča sa rozžiari a obíde svoj stôl.

"Bože ďakujem, lebo už hodinu tu hľadám dobré miesto a vždy keď sa spýtam, či tu majú voľné, tak ma spražia pohľadom a odvrknú, že nie."

Popri tom ako rozpráva si vykladá vrecúška. Rozmýšľam čo v nich je.
Keď uvidí môj pohľad zasmeje sa.
„Idem predávať minerály, v skrakte kamene."

„Kamene?" so zvrášteným obočím sa opýtam. „Áno. Kryštály. Pozri!" otvorí vrecúško a vysype si ho do ruky. Fialový kmeň sa na slnečnom svetle krásne ligoce.

„No teda, ten je krásny." nedokážem sa naň vynadívať.
„Však? To je Ametyst, niektoré kamene majú liečivý účinok a iné sú zase na ukľudnenie pri strese."

Vrecúška si poukladá a vytiahne látku, ktorú keď rozotvorí, ukážu sa v nej náhrdelníky, brošne, prstene a náramky s farebnými kameňmi.

„Jeeej. To je krásne." poviem v nemom úžase. „To si robila ty?"
„Áno. Všetko čo vidíš som vyrobila sama. Najťažšie boli brošne. Ale tie, ktoré sa podarili sú tu." pyšne sa na ne pozrela. Veď má aj prečo.

„To by som v živote nedokázala spraviť." skonštatujem.
„Aaale určite by si dokázala. Nie je to až také ťažké. Musela by si vedieť pracovať s drôtmi rôznych veľkostí. A keby si to vedela potom je to hračka."

„A ty čo predávaš?" spýtala sa ma.
„Liečivé maste, oleje a tak."
S vypleštenými očami na mňa pozerá.
„To fakt?"
„Áno." myslím, že mi neverí.
„Ty si liečiteľka?"